Domaniža - Krížom-krážom Slovenskom

Poloha

Obec leží na styku Strážovských a Súľovských vrchov v Domanižskej kotline, na brehoch riečky Domanižanka.

Najvyšší bod: Severovýchodný svah Sádockého vrchu (977,0m) v nadmorskej výške 962m.

Najnižší bod: Rieka Domanižanka pri výtoku z katastra obce (365m).

História obce

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1268 kedy sa spomína slovanské sídlisko z 11.-12.storočia pod názvom Domanysa (ďalšie názvy: 1272 Domanesa, 1372 Nagh Domanissa, 1397 Domanyz, 1773 Domanicza, 1808 Domanissa). V roku 1268 sa spomína kňaz Godislav (Godislaus): „Godislav, sacerdos de Domanysa“ (Godislav, farár z Domaniže). Z toho sa dá usúdiť, že už vtedy stál hrad, kostol i fara, s ktorými je história obce úzko spojená. Slovanské sídlo a hrad tu boli pravdepodobne už od 11.-12.storočia. V rokoch 1332-1337 sa v cirkevnej vizitácii (vykonal ju Raymundus de Bonofato) spomína: „Nikolaus de Domanis plebanus Loci“ (Mikuláš z Domaniže, miestny farár). V roku 1339 sa Domaniža spomína ako possesio Domanisa (usadlosť Domaniža). V roku 1376 sa v rodinnom archíve rodiny Szadecky Kardos Sandos uvádza: „advocatia ville nagy“ (obec Veľká Domaniža). Pravdepodobne vtedy existovala aj druhá Domaniža (v roku 1498 sa uvádza Kyss Domanisa – Malá Domaniža). V roku 1376 patrila obec panstvu Považská Bystrica, majetky dedičného richtára neskôr zemianskym rodinám Domanižských, Sádeckých, Briestenských, Tarasových, Kardošových, Snopkových a Pupákových. V 14.storočí prešla obec na zákupné právo. V 16.storočí (2.11.1559) ju panovník Ferdinand I. ako súčasť majetku Bystrického hradu daroval svojmu tajomníkovi a radcovi Pätikostolskému biskupovi Jurajovi Draškovičovi, jeho bratom a ich erb obce potomkom. Súčasne obci udelil právo na dva výročné jarmoky do roka a týždenné trhy, čím sa vyvíjala ako zemepánske mestečko so sídlom panstva rodiny Esterháziovcov. Svedčí o tom udelenie práva používať pri pečatení zelený vosk. V roku 1652 (8.mája) panovník Ferdinand III. daroval obec grófovi Esterházimu z Galanty. V roku 1773 (10.septembra) Mária Terézia rozšírila obci práva na sedem jarmokov do roka. V roku 1598 mala obec 50 domov, v roku 1720 mala 22 daňovníkov, v roku 1728 mala 346 obyvateľov, v roku 1784 mala 475 obyvateľov a 70 domov, v roku 1828 mala 52 domov, v roku 1869 mala 483 obyvateľov, v roku 1880 mala 487 obyvateľov, v roku 1890 mala 499 obyvateľov, v roku 1900 mala 633 obyvateľov, v roku 1910 mala 770 obyvateľov, v roku 1918 mala 848 obyvateľov, v roku 1921 mala 739 obyvateľov, v roku 1930 mala 837 obyvateľov a 135 domov, v roku 1940 mala 951 obyvateľov, v roku 1948 mala 1.032 obyvateľov, v roku 1961 mala 1.061 obyvateľov, v roku 1970 mala 1.138 obyvateľov, v roku 1972 mala 1.173 obyvateľov, v roku 1980 mala 1.382 obyvateľov, v roku 1990 mala 1.513 obyvateľov, v roku 1997 mala 1.577 obyvateľov, v roku 2001 mala 410 domov a v roku 2018 mala 1.609 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, neskôr pálili lieh, pracovali tu dve píly. Počas 1.ČSR bolo v obci veľa veľkostatkárov. Obyvatelia pracovali v lesoch, na veľkostatkoch, odchádzali na juh ako poľnohospodárski robotníci, mnohí sa vysťahovali do cudziny. Bol tu liehovar, tehelňa, valcha súkna, výroba kadí (aj do cudziny), dve píly a tri mlyny, pracovali tu i stolári. Bola tu výroba kadí, stolárske dielne, valcha súkna, tkali tu plátno, koberce i obrusy, šili papuče, krpce a haleny. Pracovalo tu niekoľko mlynov. Jeden stál na vstupe do „Obarovej“, ďalší v strede obce, tretí smerom na Sádočné a na „Barinách“ v Domanižskej Lehote. Pri mlyne v Obarovej bola valcha na výrobu súkna s troma kladivami. V továrni, ktorú dal postaviť gróf Erdódy z Hlohovca sa vyrábala tehla a hlinené kachle, ktoré boli v tom čase zriedkavosťou. Zbúrali ju v roku 1899. Počas 1.ČSR pracovali obyvatelia u miestnych veľkostatkárov, mnohí odchádzali ako poľnohospodárski pracovníci za prácou na juh a do Nemecka. Mnohí sa vysťahovali do cudziny. V rokoch 1938-1948 tu bolo hodvábnické družstvo Hodváb. Počas SNP sa obec stala sídlom štábu 2.slovenskej partizánskej brigády M.R. Štefánika. Oslobodená bola 1.5.1945. Väčšina obyvateľstva pracovala v 20.storočí v Považskej Bystrici, Rajci a Ostrave.

História osídlenia územia

Nález bronzových šperkov z mladej (mladšej) bronzovej doby z obdobia 1.200 p. n.l. – 1.000 p. n.l. v lokalitách Lazy a Brezné západne od obce.

Bolo tu sídlisko z mladej železnej doby (laténska doba) z obdobia 400 p. n.l. – 0 z okruhu púchovskej kultúry.

Našlo sa tu i slovanské sídlisko z 11.-12.storočia a stredoveké opevnenie s valmi, sídlisko sa v prvej písomnej zmienke v roku 1268 uvádza ako Domanysa.

Na hore Jelchová (Skalka) sa spomína drevený hrad, s ktorým je úzko spätá história obce. Poloha hradu bola osídlená ešte skôr. V podhradí vznikla obec Domanyz a bolo to skôr ako tu stál kostol. Podľa nálezov sa toto osídlenie datuje do veľkomoravského obdobia (833-907) a možno aj skôr. Písomné dôkazy o samotnom hrade, ktorý údajne postavil Draškovič, na Skalke neexistujú. Pravdepodobne stál už v čase prvej písomnej zmienky o obci, teda v roku 1268. Hrad vznikol ako strážny na tzv. Dukátovej ceste (obchodná cesta na trase Žilina-Rajec-Domaniža-Ďurďové-Beluša, ktorá nahrádzala nebezpečnejšiu cestu popri Váhu kvôli lúpežným rytierom z Považského a Hričovského hradu). Dokladom existencie hradu je aj medirytina holandského grafika Justusa von Nypoorta, pôsobiaceho v Trnave v roku 1659, z roku 1686, na ktorej zobrazil Domanižu ako hrad opevnený vysokým kamenným múrom so strieľňami po obvode. Hrad bol zbúraný v roku 1848. Zvyšky jeho budov a opevnenia sa použili aj ako stavebný materiál pri stavbe rodinných domov. Pri výstavbe školy pri hĺbení rýh pre základy a pre vodovod objavili základy, zvyšky múrov stavby, steny obkladané obkladačkami a podobne. Boli tu vykopané črepy, grafitové nádoby na tavenie kovu, rúd a podobne. Podrobnejší archeologický výskum sa ale nevykonal. V súčasnosti v lokalite, kde stál hrad stojí základná škola.

Miestne časti

Domaniža

Súčasťou obce je i Domanižská Lehota, ktorá sa prvýkrát spomína v roku 1471 ako Knezwo Lhota – Kňazova Lehota (ďalšie názvy: 1598 Lehotka, 1784 Domanis Lehota, 1808 Domanišského Kněze Lhota). Bola príslušenstvom panstva Bystrického hradu, neskôr patrila domanižskej fare. V roku 1784 mala 76 obyvateľov a 11 domov, v roku 1828 mala 144 obyvateľov a 12 domov, v roku 1851 mala 66 obyvateľov, v roku 1869 mala 51 obyvateľov, v roku 1880 mala 54 obyvateľov, v roku 1890 mala 56 obyvateľov, v roku 1900 mala 67 obyvateľov a v roku 1998 mala 89 obyvateľov. V obci bol kameňolom. Začiatkom 20.storočia (1906) bola pričlenená k Domaniži.

Kardošova Vieska.

Prvá zmienka o obci je z roku 1471, kedy sa spomína ako „alio vero nomine Wazka“ – majer Váska (ďalšie názvy: 1491 Waska, 1497 Wezka, 1501 Snopkowazka, 1510 Kyslednicze alias Vaska, 1598 Kordos Wazka, 1920 Kardošova Vieska). Spočiatku patrila panstvu Považská Bystrica. V stredoveku bola samostatnou obcou pod názvom Malá Domaniža (Vieska). Neskôr patrila zemianskym rodinám Sádeckých, Snopkovcov, Pupákovcov, Kardošovcov a Galovičovcov. V roku 1598 mala 2 domy, v roku 1784 mala 102 obyvateľov a 20 domov, v roku 1828 mala 16 domov, v roku 1869 mala 136 obyvateľov, v roku 1880 mala 122 obyvateľov, v roku 1890 mala 143 obyvateľov, v roku 1900 mala 146 obyvateľov, v roku 1910 mala 149 obyvateľov, v roku 1921 mala 140 obyvateľov, v roku 1930 mala 146 obyvateľov, v roku 1940 mala 150 obyvateľov, v roku 1945 mala 180 domov, v roku 1948 mala 136 obyvateľov, v roku 1961 mala 171 obyvateľov, v roku 1970 mala 166 obyvateľov a v roku 1998 mala 140 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V 20.storočí časť obyvateľstva pracovala v priemyselných závodoch v Považskej Bystrici. K Domaniži bola obec pripojená 1.10.1974 ako miestna časť.

Zaujímavosti v obci a okolí

Historické budovy: Budova fary, Pamätná škola s pamätnou tabuľou.

Kalvária.

Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie.

Kaštieľ.

Kostol svätého Mikuláša, biskupa.

Kríže: V lokalite Dolina, V lokalite Rybníky.

Pamätník obetiam vojen.