Národná kultúrna pamiatka Kaštieľ s areálom vyhlásená v roku 1963. Tvoria ju viaceré pamiatkové objekty:
Kaštieľ. Pôvodná gotická stavba zemianskej kúrie bola postavená na prelome 15. a 16.storočia. Renesančne prestavovaná bola na prelome 16. a 17.storočia. Prvý inventár pochádza z roku 1623. Súčasný tzv. Veľký kaštieľ dal na tomto staršom základe postaviť Gašpar Ilešházi. Bolo to v rokoch 1637-1642. Kaštieľ bol stavaný tak, aby bol obranyschopný. V trojkrídlovej stavbe to zabezpečovali nárožné polkruhové bašty, kľúčové strieľne po obvode horného podlažia a obvodová hradná priekopa s padacím mostom pred hlavným vstupom v hranolovej vežu severného krídla. V stavebných prácach sa pokračovalo celé 17.storočie, najmä v rokoch 1659 a 1676, kedy bola stavba upravená v štýle raného baroku a bol rozšírený pôdorys. Z renesančnej stavby sa zachoval klenbový priechod vo východnom krídle, ktorý slúžil ako bočný výjazd pre koče, pričom vchod do kaštieľa nachádzajúci sa v západnom krídle, bol opevnený štvorhrannou vežou. Kaštieľ bol chránený hradnou priekopou a za ňou sa nachádzala hospodárska časť. Po smrti Gašpara Ilešháziho v roku 1648 sa majetok rozdelil medzi jeho dvoch synov. Gabriel Ilešházi dostal časť majetku s kaštieľom a Juraj Ilešházi prevzal nemšovskú kúriu. Po predčasnej Gabrielovej smrti sa však majiteľom celého panstva stal Juraj. Ten sa zameral na dokončenie západného krídla, ktorým uzavrel nádvorie. Vznikla tak štvorkrídlová budova nepravidelného pôdorysu. V ňom zriadil Kaplnku nanebovzatia Panny Márie. V tom období sa v miestnostiach kaštieľa nachádzali bohato zdobené kachle a krby. Vo východnom krídle boli na chodbách rozmiestnené obrazy všetkých Ilešháziovcov v životnej veľkosti, ďalej obrazy členov panovníckej rodiny a iných významných osobností. Boli tu aj obrazy so zátišiami, krajinárskymi námetmi, bukolickými scénami, biblickými a sakrálnymi motívmi a inými. Južné krídlo bolo spojené so záhradou oválnym dvojkrídlovým schodiskom. Tu bol červený salón a hosťovská spálňa. Po smrti Juraja Ilešháziho sa majiteľom panstva stal jeho adoptívny syn Mikuláš Ilešházi. V rokoch 1704-1708 bol kaštieľ poškodený kuruckými vojskami natoľko, že zbúrali aj časti konštrukcie a muriva. V tom čase mal kaštieľ ústredný dvor (átrium), ktorý bol stále chránený hradnou priekopou a padacím mostom. Napriek tomu, že v posledných rokoch svojho života Mikuláša dvorské povinnosti nútili často sa zdržiavať vo Viedni, veľa energie venoval i rodovému sídlu v Dubnici nad Váhom. V rokoch 1719-1723 realizoval veľkorysú generálnu prestavbu kaštieľa. S renesančnej pevnosti sa prestavbou stalo honosné barokové sídlo, súčasná podoba kaštieľa. Po Mikulášovi Ilešházim prevzal panstvo spolu s kaštieľom jeho syn Jozef Ilešházi. V tom čase panstvo dosiahlo vrcholný rozkvet. Na poschodí kaštieľa (piano nobile) sa nachádzali súkromné apartmány majiteľa a spoločenské miestnosti (hudobný salón, biliardová miestnosť, fajčiarsky salónik, veľká i malá jedáleň a hosťovské izby pre významných návštevníkov). V miestnostiach bolo nákladné vnútorné vybavenie. Boli bohato zdobené štukovými klenbami a maľbami s krajinárskymi a rastlinnými motívmi, vyobrazeniami svetadielov, či v slávnostnej sále alegóriou štyroch ročných období. Vykurované boli bohato zdobenými keramickými kachľami. V kaštieli boli zbierky zbraní, trofejí, umeleckých predmetov a rodinné múzeum. V stredovom rizalite západného krídla sa na poschodí nachádzala knižnica, ktorá obsahovala 6.000 zväzkov a budovalo ju sedem generácií rodu Ilešházi. Obsahovala aj známy dubnický kódex. Konečnú podobu získala za Štefana II. Ilešháziho, ktorý bol posledným mužským príslušníkom rodu. Na prízemí sa nachádzali kuchyne, komory, sklady, strážnica pre drábov, panský a úradnícky archív s pracovňami úradníkov panstva a služobníctva. Jozef Ilešházi v roku 1730 barokovo zrenovoval Kaplnku nanebovzatia Panny Márie v západnom krídle. Z tých čias pochádza aj arkáda okolo troch strán nádvoria, ktoré zároveň vydláždili a zmena výzoru fasády. Pred priečelie kaštieľa bola osadená socha svätého Jána Nepomuckého. Ďalší z vlastníkov kaštieľa, Ján Baptista Ilešházi, po roku 1787 realizoval generálnu prestavbu kaštieľa do dnešnej podoby. Posledným vlastníkom kaštieľa z rodu Ilešházi bol Štefan II. Ilešházi. V rokoch 1818-1820 kaštieľ rozšíril o bočné východné krídlo, zrušil obrannú priekopu s padacím mostom a zjednotil fasádu. V roku 1835 predal kaštieľ viedenskému finančníkovi a obchodníkovi barónovi Jurajovi Sinovi z Hódosu a jeho dedičom. Juraj Sina sa zaslúžil o rozvoj domáceho obchodu a priemyslu. Jeho zásluhou sa Dubnica nad Váhom stala sídlom kapitalistického veľkostatku. Nástupcom Juraja Sinu bol jeho syn Šimon Sina a v roku 1876 sa majiteľkou stala jeho najmladšia dcéra barónka Ifigénia de Castries d´Harcourt. Zaslúžila sa okrem iného aj o rozvoj kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Všetky svoje majetky na Slovensku, vrátane kaštieľa vlastnila až do roku 1909, kedy ich predala maďarskej bankovej a obchodnej spoločnosti z Budapešti. Po vzniku 1.ČSR sa kaštieľ s okolitými lesmi dostal do vlastníctva akcionárovi Lesopriemyselnej spoločnosti Ignácovi Schanzerovi. V roku 1912 do kaštieľa zaviedol vodovod a elektrický prúd z elektrárne cukrovaru v Trenčianskej Teplej, čím sa zaslúžil o elektrifikáciu celej Dubnice nad Váhom. Vybudoval tiež úzkokoľajnú železnicu na zvážanie dreva z okolitých lesov. V roku 1923 prenajal celú prednú časť kaštieľa štátu, ktorý v nej zriadil ústav pre hluchonemých. Kaštieľ vlastnil až do roku 1937. Stavebné opravy prebehli ešte na prelome 19. a 20.storočia a v 20.storočí. V 20.storočí kaštieľ viackrát zmenil majiteľa, čo sa nepriaznivo prejavilo na jeho stave. Po roku 1943 kaštieľ slúžil ako ubytovňa robotníkov a od roku 1945 bola v južnom krídle zriadená školská družina. Neskôr sa v priestoroch nachádzala chemická čistiareň, stolárstvo, cukrárska výrobňa a iné inštitúcie. V rokoch 2010-2012 prebehla obnova hlavného vstupného portálu, portálov niektorých historických drevených vstupov a okien a ríms objektu. V roku 2019 sa obnovila celá predná časť kaštieľa vrátane veže. V rokoch 2020-2021 prešlo rekonštrukciou vnútorné nádvorie. Dnes je kaštieľ v majetku mesta Dubnica nad Váhom. Kaštieľ je v súčasnosti dvojpodlažná solitérna stavba s podpivničením a vybiehajúcim bočným východným obytným krídlom. Má štvorkrídlový pôdorys v tvare obráteného písmena P, jedno a dvojtraktovú dispozíciu a ústredný dvor. Baroková fasáda z roku 1730 je symetricky členená lizénovým rámom. Vstupná časť sa pýši honosnou štvorkrídlovou barokovou vstupnou bránou a štvorhrannou vežou nad ňou. V dvorovej časti je priebežná arkádová spojovacia chodba a na prízemí sú z troch strán nádvoria otvorené arkády na pilieroch. Štvrté krídlo smerujúce do parku je jednotraktové a zo strany nádvoria malo iluzívne namaľovanú arkádu. Farebné okná z roku 1951 sú dielom Vincenta Hložníka. Nachádza sa na Námestí svätého Jakuba v severnej časti Dubnice nad Váhom. V kaštieli sídli od roku 2010 Dubnické múzeum a galéria.
Dom služobníctva. Súčasťou areálu kaštieľa v Dubnici nad Váhom je i dom služobníctva, dom záhradníkov. Tzv. Malý kaštieľ bol postavený na staršom základe v renesančnom slohu v 1.polovici 17.storočia, pravdepodobne v roku 1642. Pôvodne tu bol od roku 1582 mlyn. Dobudovať ho dal Jozef Ilešházi v 18.storočí, pravdepodobne v roku 1736. V tom istom roku tu bola založená oranžéria na pestovanie južného ovocia vo veľkom. V 1.polovici 19.storočia bola budova klasicisticky prestavaná, pravdepodobne v rokoch 1835-1845. Obnova sa uskutočnila v rokoch 1959, 1970 a po roku 1990. Dom využíval záhradník so svojou rodinou, ktorý sa staral o park pri kaštieli. Záhradníci tu potom bývali až do roku 1937. Je to solitérna schodisková dvojpodlažná budova s podpivničením, pôdorysom v tvare U s bočnými krídlami vybiehajúcimi do uhla a dvojtraktovou dispozíciou. V strednom krídle sa nachádza vretenovité schodisko. Miestnosti sú zaklenuté krížovými a pruskými klenbami. Objekt má hladkú fasádu. V budove, ktorá stojí na západnom okraji Parku Jána Baltazára Magina na ulici Pod kaštieľom 949/9, sídlil hotel Astoria Lux a od roku 2007 hotel Chateau Mignon, ktorý sa ale v roku 2016 dostal do konkurzu. Stavba po tomto roku začala chátrať. V súčasnosti objekt je od roku 2021 vo vlastníctve mesta.
Park. Park Jána Baltazára Magina.
