Zatriedenie: Geomorfologický celok oblasti Slovensko-moravské Karpaty v subprovincii Vonkajšie Západné Karpaty v provincii Západné Karpaty.
Poloha: Leží na hraniciach medzi Slovenskom a Českou republikou. Ťahá sa severovýchodným smerom od Chvojnickej pahorkatiny v okolí Skalice po Lyský priesmyk pri Púchove, ktorý ho oddeľuje od Javorníkov. Na severovýchode ho ohraničujú Javorníky, na juhovýchode Považské podolie, na juhu Myjavská pahorkatina, na juhozápade Chvojnická pahorkatina a na severozápade štátna hranica s Českou republikou.
Okresy: Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Ilava, Púchov, Trenčín, Senica, Skalica.
Rozloha: 655km2.
Najvyšší bod: Veľká Javorina (970,0m).
Najnižší bod:
Geologická stavba: Z geologického hľadiska ide o dve rôzne kombinácie geologického podkladu. Prvá, väčšia časť tvorí flyšový podklad s prevahou pieskovcov, zlepencov a ílovcov z obdobia paleogén až spodný eocén. Flyšové pásmo je tvorené magurským príkrovom. Ten je zastúpený bielokarpatskou jednotkou, ktorá leží na bystrickej jednotke. Druhá, menšia časť je tvorená horninami bradlového pásma. V reliéfe bradlového pásma sa výrazne prejavujú odolné vápence, ktoré prechádzajú z jurského obdobia. Tieto sa striedajú s menej odolnými vrstvami (slieňovce a ílovce), ktoré sú väčšinou z obdobia kriedy. Bradlá sú vlastne šošovky vápenca, ktoré sú ako tvrdší materiál vypreparované eróziou z menej odolných vrstiev prevažne flyšových hornín. Najvýznamnejšie bradlá sú: Dolné bradlo, Horné bradlo, Bradlová, Krasín, Sokolí kameň a Vršatské bradlá. Charakteristické sú mäkko modelované tvary flyšovej časti pohoria a morfologicky výrazné prvky bradlového pásma.
Reliéf: Rozdielnosť obidvoch typov geologického podkladu vplýva aj na výsledný charakter terénu. Terén na flyši je monotónnejší, doliny a chrbty tu majú pravidelný priebeh. Terén bradlového pásma je naopak členitejší a menej pravidelný. Zmeny v charaktere terénu Bielych Karpát di možno všimnúť najmä na ceste z údolia rieky Váh k záverom bielokarpatských dolín. Počiatočná niva rieky Váh prechádza do bizarného terénu bradlového pásma. V tomto úseku sú nezriedkavé bralnaté pasáže vápencov a zriedkavejšie aj tiesňavy. Po prekonaní tohto úseku nasleduje flyšová záver s pravidelným monotónnejším terénom. Reliéf je prevažne vrchovinový a hornatinový, hladko modelovaný. Flyšové pohorie má dĺžku 80km. V bradlovom pásme sa nachádza aj niekoľko jaskýň. V pohorí je charakteristické roztratené kopaničiarske osídlenie. Biele Karpaty tvoria CHKO Biele Karpaty.
Lesné porasty: Povrch je značne zalesnený. Zväčša sú tu listnaté lesy, v nižších polohách dubovo-hrabové, vo vyšších polohách bukové. Na južných úbočiach pohoria sa vo výškach nad 500m nachádzajú hlavne dubovo-hrabové lesy, zo severozápadu sa zvyšuje podiel ihličnanov. Odlesnené plochy predstavujú mozaiku lúk, pasienkov a polí.
Vodstvo: Nachádzajú sa tu iba menšie riečky a horské potoky. Zvláštnosťou je, že rieky v Bielych Karpatoch nepramenia pod chrbtom ale zo slovenskej časti sa eróziou prerezali na moravskú stranu, čím rozdelili hlavný chrbát na jednotlivé masívy. Týmto javom rozvodie medzi Váhom a Moravou nevedie po hlavnom chrbte ale zasahuje až na územie Českej republiky. Väčšina územia patrí k povodiu Váhu a Moravy. Flyšový charakter pohoria zapríčiňuje nedostatočné vsakovanie vôd do podzemia a celkovo ich plytký obeh. To je jeden z dôvodov prečo sú vodné prietoky v oblasti nevyrovnané. Vodné toky tu majú viac vody v jarnom období pri topení snehu.
Rastlinstvo: Vyskytuje sa tu horská a vysokohorská karpatská kvetena. V útesových pásmach rastie teplomilná skalná a teplá flóra. V oblasti Vršatca je zaujímavý výskyt všivca chocholatého. Zaznamenaný je tu najzápadnejší výskyt zubačky žľaznatej.
Živočíšstvo:
Klimatické pomery: Pohorie patrí do miernej teplej a chladnej klimatickej oblasti.
Delenie: Biele Karpaty sa delia na 9 geomorfologických podcelkov: Žalostinská vrchovina, Javorinská hornatina, Beštiny, Lopenická hornatina, Súčanská vrchovina, Kobylináč, Kýčerská hornatina, Bošácke bradlá, Vršatské bradlá.