Pamätník bol postavený na pamiatku ôsmich obetí fašizmu, ktoré boli v týchto miestach 5.3.1945 brutálne zavraždené nemeckými fašistami. K lesíku v lokalite Salaštek sa viažu hrozné udalosti, ktoré sa udiali tesne pred koncom 2.svetovej vojny v roku 1945. Počas 11. a 12.mája 1945 bola Okresným úradom v Bánovciach nad Bebravou spísaná zápisnica o exhumácii troch plytkých, narýchlo vykopaných hrobov, kde bolo zahrabaných osem ľudí, ktorých mali na svedomí fašisti. Obete mali od 16 do 70 rokov, pričom najmladšie boli dve 16-ročné dievčatá. Podľa zachovaných správ a výpovedí svedkov sa 5.marca 1945 pred koncom 2.svetovej vojny udiala táto tragédia. Následkom ustupujúcich fašistických vojsk a stupňujúceho sa odboja obyvateľstva, najmä partizánskymi akciami, zostávali tunajší velitelia okupantských vojenských oddielov čoraz agresívnejší. Dôkazom sú práve tieto tri masové hroby. Na základe pitevných nálezov a ostatných dokumentov bolo možné zostaviť nasledujúce príbehy. Na mieste týchto hrobov, ktoré boli rozmiestnené v rôznej vzdialenosti, je dnes postavený smutný pamätník, ktorý pripomína desivé zverstvá fašizmu. Je na ňom uvedené: „Na tomto mieste boli nemeckými fašistami dňa 5.marca 1945 zavraždení Katarína Chuťková, narodená 8.12.1928 v Uhrovci, Margita Kiššková, rodená Chuťková, narodená 17.6.1922 v Uhrovci, Alojz Škoda, 18-ročný študent z Čiech, Otto Preis, 25-ročný úradník zo Sielnice, Alica Weissová, 16-ročná domáca z Trenčína a Štefan Siklanka, 31-ročný roľník z Tône. Česť ich pamiatke!“ Nie sú na ňom zatiaľ všetky mená (chýbajú Dezider Weiss a Móric Silberberg), lebo ten, kto ho dal postaviť pravdepodobne nevedel, že v blízkosti sú ešte ďalšie masové hroby. Mesto sa však snaží o to, aby sa toto miesto stalo národnou kultúrnou pamiatkou. Patrilo by sa tiež, aby tam bola osadená ešte jedna pamätná tabuľa s menami ostatných bezcitne popravených. Aby nik nespochybňoval milióny zavraždených, tajne popravených a tých, ktorí položili svoj život za to, aby sme my nemuseli žiť v strachu a bolestiach vojny ako oni. Veríme, že tento príbeh sa dotkne najmä mladých ľudí, lebo na tomto mieste boli bezcitne popravení ich rovesníci. Veríme, že ich pamiatku si začne pripomínať čoraz viac ľudí a neostane len skrytým miestom medzi stromami, ktoré by niektorí chceli ponechať zabudnutiu a zarovnať ho so zemou ako neželanú hroznú skutočnosť 2.svetovej vojny. Česť pamiatke a bolesti všetkých zavraždených a tých, ktorí to všetko prežili.
V prvom masovom hrobe bol nájdený otec s dcérou a ďalší mladý muž. Boli to 47-ročný Dezider Weiss, obchodník z Trenčína, jeho 16-ročná dcérka Alicka a 25-ročný Otto Preis z Liptovskej Sielnice, ktorý naposledy pracoval na stavbe kultúrneho domu v Bánovciach nad Bebravou. Hrozný nález potvrdzuje, že išlo o nenávistný čin voči Židom. Počas stúpania do mierne strmého lesíka, kráčala neveľká ozbrojená skupina členov gestapa s troma zadržanými osobami. Boli si tak istí svojou mocou, že zadržaných ani nezviazali, ale poháňali ich dopredu strkaním puškami. Keď sa dostali k hustému porastu lesa, otec náhle pošepol dcérke, aby ušla hlboko do lesa. Aby si aspoň ona zachránila život. Najprv sa zdráhala, ale nakoniec vyhovela naliehaniu a lesknúcim sa slzám v otcových očiach. Vtom rýchlo odsotila najbližšieho vojaka a rozbehla sa. Po niekoľkých metroch, predierajúc sa hustým porastom, zazneli výkriky gestapákov a prvé výstrely. Po chvíli sa však ozval ten, ktorý jej zasiahol ľavú nohu. Späť k ostatným ju privliekli ako zranené zviera. Počas toho ako ju ťahali, stratila cestou obuv z prestrelenej nohy. V hrobe jej totiž na zranenej nohe našli iba cez ranu obviazanú šatku, ktorú mala predtým na krku. K miestu popravy ju zrejme niesol otec a ďalší mladý muž, ktorý vedel, že je to ich posledná cesta. Keď prišli na určené miesto, poprava bola skutočne brutálna. Najprv boli popravení výstrelom zblízka do čela obaja muži. Gestapáci si túto popravu vo svojej neľudskosti zrejme vychutnávali a zabávali sa na nej. Keď už bola hlaveň pištole horúca od prvých dvoch výstrelov, ich veliteľ priložil hlaveň k čelu mladej Alicky a popálil ju. Na jej čele sa totiž našla spálenina. Zrejme tomuto dievčatku s blond vlasmi, ktoré mala spletené do krátkych vrkočov a pripnutých sponkou, ešte niečo hovoril. Až potom vystrelil. Tomuto sa hovorí poprava z maximálnej nenávisti, keď vrah dokáže pozerať svojim obetiam do očí. Predstava 16-ročného kľačiaceho dievčaťa, ktoré krváca z postrelenej nohy a musí sa pozerať na popravu svojho otca i ďalšieho muža, je skutočne hrôzostrašná.
V druhom masovom hrobe boli nájdení 70-ročný Móric Silberberg, bývalý obuvník z Bánoviec nad Bebravou, ďalej 28-ročný Štefan Siklanka, z obce Paňa (okres Nitra), ktorý bol privezený z väznice Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou a 18-ročný Alojz Škoda, študent z Čiech. Ten bol predtým zranený asi črepinami granátu a taktiež väznený v tej istej väznici. Prví dvaja boli popravení zblízka výstrelom do čela, posledný z nich bol bez obuvi a popravený zblízka výstrelom do tyla. Dá sa predpokladať, že tí, ktorí majú na svedomí tieto brutálne vraždy, popravovali ľudí židovského vyznania streľbou do čela a ostatných do tyla. Je tiež veľmi pravdepodobné, že všetky tieto popravy má na svedomí jedna osoba.
K tretiemu hrobu sa zachovalo viacero svedeckých výpovedí. Našli sa v ňom dve ženské telá. Boli v ňom 22-ročná Margita Kiššková, rodená Chuťková a jej 16-ročná sestra Katarína Chuťková, obe z obce Uhrovec. Pred zavraždením bola staršia z nich predvedená na gestapo, kde mala byť vypočutá veliteľom stotníkom Heinbachom. Dôvodom bolo udanie, že môže mať informácie o partizánoch. Keď stotník Heinbach videl, že ide o atraktívnu ženu, poslal po chvíli svojich podriadených von z miestnosti. Najprv sa s ňou snažil dohodnúť a ponúkol jej prepustenie. Žiadal však dôkazy a najmä pohlavný styk. Žena ale rázne odmietla, čo veliteľa gestapa rozhnevalo a snažil sa jej zmocniť násilím. Keďže v miestnosti boli sami, Margita sa rozhodla ujsť. Stotník Heinbach ju však chytil za zápästie, začal ju fackovať a trhať časti jej oblečenia. Po chvíli sa jej podarilo vymaniť z jeho zovretia a zranila ho. V miestnosti nastal veľký hrmot, ktorý spôsobili obaja prevaľovaním stoličiek a časťami nábytku. Celý incident preto ukončili gestapákovi podriadení, ktorí náhlivo vtrhli dnu. Na rad prišlo ďalšie bitie a vyhrážanie, že na to doplatí aj jej 16-ročná sestra. Margita pri tom bola bitá a mučená. Vec však nabrala rýchly záver. Aj napriek tomu, že ich rodinní príslušníci prišli pre obe prosiť o milosť. Navečer ich odviedli do lesa, kde ich obe popravili výstrelom zblízka do tyla. Obete kľačali vedľa seba, guľky preleteli tylom a vyleteli rovnakým smerom ľavou očnicou. Z dráhy striel vyplýva, že strelec bol pravák. Najprv zastrelil Margitu a vzápätí Katarínu, ktorá sa sklonila k telu svojej sestry. Obe mladé ženy boli za svoju účasť v Slovenskom národnom povstaní po 2.svetovej vojne vojne vyznamenané In memoriam. Opis udalosti na gestape potvrdila do zápisnice upratovačka, ktorej meno sa nezachovalo. Pochádzala však z obce Zlatníky.
Pamätník sa nachádza juhovýchodne od Bánoviec nad Bebravou, v lesíku v lokalite Salaštek. V jeho blízkosti prechádza zelený turistický chodník (5408) z Bánoviec nad Bebravou na Jankov vŕšok.
GPS poloha: 48°42’41.306″N 18°16’27.088″E.
