Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Zrúcaniny gotického hradu, hrádku, ktorý bol postavený v 1.polovici 13.storočia sa nachádzajú v Štiavnických vrchoch na vrchu Hrádok juhovýchodne od obce Tekovská Breznica nad údolím Hrona v nadmorskej výške 445m. Poloha umožňovala výhľad na historickú „Slovenskú bránu“, opátstvo v Hronskom Beňadiku a na 7km vzdialenú Novú Baňu. Hrad prestavili na kamenný už pred príchodom Tatárov v roku 1240, kedy už existovala obec i hrad Brezinche. Postavil ho pravdepodobne ostrihomský arcibiskup, ktorého majetky tu neskôr hraničili s majetkom Svätobeňadického kláštora alebo samotných benediktínov. V roku 1260 totiž arcibiskup zabral obec Breznicu od svätobeňadického opáta. V roku 1273 prisúdil pápežský legát spornú obec „villa Bezente“ opátstvu vo Svätom Beňadiku, hoci hrad zostal v držbe ostrihomského arcibiskupa. Arcibiskup obec asi opátstvu nevrátil, lebo v roku 1276 protestuje opát Martin zo Svätého Beňadika proti arcibiskupovi Filipovi, ktorý po tatárskom vpáde ovládal a nevrátil im ich pozemky. Kláštor opätovne opakoval svoju požiadavku aj v roku 1277. Novšia literatúra považuje za prvú hodnovernú správu o hrade Breznica až listinu z roku 1311. Po vypuknutí feudálnej anarchie zapríčinenej vymretím Arpádovcov sa hrad v prvých desaťročiach 14.storočia stal majetkom najmocnejšieho uhorského oligarchu Matúša Čáka Trenčianskeho. Po svojej exkomunikácii v roku 1311 Čák pri odvetnom pustošení majetkov ostrihomského arcibiskupa dobyl aj Breznický hrad. Dobové anály hovoria o tom, že Čák použil sapérsku techniku, ktorá spočívala v tom, že útočník podkopal hradné múry, ktoré sa po strate opory zrútili. Hrad však bol rýchlo opravený, lebo v roku 1313 sa spomína ako „castrum egregium“, teda ako významný hrad. Po Čákovej smrti v roku 1321 pripadol hrad ostrihomskému arcibiskupstvu, proti čomu protestoval hronskobeňadický opát. V roku 1351 prepadol hrad aj obec novobanský komorský gróf. Majetkové spory medzi ostrihomským arcibiskupstvom a opátstvom vo Svätom Beňadiku sa vliekli až do roku 1375, keď boli predložené pápežovi a boli vyriešené v prospech arcibiskupa. Počas týchto sporov sa o hrad asi nikto nestaral, lebo v roku 1411 ho nazývajú castrum fractum (hrad poškodený). Upravovaný bol v rokoch 1423-1430. Po smrti kráľa Albrechta Habsburského obsadili hrad v roku 1441 žoldnierske vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Podľa iných prameňov však Mikuláš Bodok, breznický kapitán, prijal do hradu Čechov v roku 1464, pričom pustošil okolie spolu s nimi. Po potlačení bratríkov kráľom Matejom došlo k výmene kastelánov a tak sa v roku 1468 dozvedáme meno jedného z nich, Bartoša z Hertvikoviec. Ešte v roku 1471 sa tento bývalý Jiskrov kapitán podpisuje ako „haytman na Brzeznicy“. Koncom toho istého roku hrad dobyli vojská poľského kráľa Kazimíra. Vtedy sa do poľských rúk dostali aj hrady Teplica, Breznica, Dobrá Niva a Revište. O osudoch hradu koncom 15. a začiatkom 16.storočia nie je nič známe. Je však pravdepodobné, že v tomto období hrad schátral. Možno ho dal zbúrať kráľ, lebo jeho kasteláni sa dopúšťali množstva lúpeží. Hrad v roku 1546 už nestál, lebo podľa hlásenia svätobeňadického konventu, keď 7.10.1546 vtiahol Rafael Podmanický do hradu Hrušov, vyhlásil, že postaví svoj hrad na „Berzencze“ a to i svojim poddaným aj prikázal. Preto konvent píše rade mesta Nová Baňa, aby dali pozor. K realizácii zámeru asi nedošlo, lebo podľa uznesenia vojenskej porady z 14.5.1563 mali byť stráže proti tureckým vpádom stavané aj ku hradom Teplica a na „miesto starého hradu nad Breznicou“, odkiaľ vidno do Žarnovice a do Svätého Beňadika. Vtedy tu už boli asi len ruiny hradu, ktoré mohli čiastočne slúžiť na ubytovanie jednej z vojenských stráží. Hrad znovu vystupuje v roku 1577 v staronovom spore ostrihomského arcibiskupa so svätobeňadickým opátstvom o obec Breznicu, kedy sa stal vlastníctvom ostrihomského arcibiskupa. V roku 1647, keď Turci v obci podpálili domy i kostol, sa hrad nespomína. Súpis pamiatok uvádza, že hrad pretrvával do začiatku 18.storočia a že ho po roku 1711 ani nezbúrali. Vtedy však už asi bol hrad v ruinách. Neskôr boli kamene používané obyvateľmi obce na stavbu domov v obci, čo výrazne urýchlilo proces zániku objektu.
Architektúra hradu bola podriadená tvaru brala orientovaného v smere severozápad-juhovýchod. Stavitelia zvolili miesto výstavby hradu v juhovýchodnej časti skalného ostrohu. Prístupová cesta viedla po južnom úbočí skaly, serpentínami prekonávala strmý svah, pričom sa stočila takmer o 90° a potom cez plošinu v šijovej priekope premostením ústila do predpolia a odtiaľ cez valové teleso, ktoré pravdepodobne bolo priečnou hradbou, do horného hradu. Deštruované murivo v blízkosti čela hradu umožňuje predpokladať, že by mohol byť zvyškom hranolovej veže s obrannou aj obytnou funkciou. Asi 20m od veže sa pravdepodobne nachádzal obytný palác nepravidelného pôdorysu. Juhovýchodnú stenu paláca tvorila na prízemí skala a priechodom cez ňu bolo možné dostať sa do dvorčeka, ktorý ohraničoval priestor za palácom. Obranu tejto časti hradu posilňovali ešte dva pásy valov a priekopa vysekaná do skaly. Smerom na juhozápad od dvorčeka sa zachoval zvyšok hranolovej bašty flankujúcej juhozápadnú stranu horného hradu. Severozápadným smerom od horného hradu sa tiahne jazykovitý skalný výbežok, na ktorom sú badateľné umelé zásahy. Na severozápadnom konci tohto predhradia sa nachádza priekopa s dlhšou osou orientovanou kolmo na predhradie. Ďalší jazykovitý výbežok sa tiahne juhozápadným smerom, bol opevnený múrom s valcovou baštou na konci výbežku. Bašta kontrolovala vstup do hradu. Juhozápadne od valcovej bašty sa na nižšej výškovej úrovni tiahne jazykovitý výbežok, sú na ňom badateľné umelé zásahy vo forme dlhých, trikrát priečne delených paralelných valov ohraničujúcich úzky priestor výbežku. Celý systém sa tiahne až na koniec výbežku, kde končí vo forme plošinky. Ochranu tohto útvaru na západnej strane ešte posilňoval teraz už nevýrazný val.
Dnes je viditeľná dispozícia hradu v teréne, na základe ktorej vznikol predchádzajúci popis. Relikt prístupovej cesty sa čiastočne zachoval v ohybe pod severozápadným predhradím, ďalej fragment muriva severovýchodnej steny (asi 3x6m), priľahlého severného nárožia a deštruované juhovýchodné murivo, tie tvorili vežu. Zachoval sa aj prízemný fragment muriva dĺžky 720 cm, ktorý je asi zvyškom hranolovej bašty a viditeľné sú aj valy a pomerne zachovalá zostala sústava cisterien na vodu.