V obci sa zachovala architektúra kopaničiarskych sídiel. Ľudová architektúra v obci bola poznamenaná viacerými vplyvmi historického vývoja. V počiatočnom vývoji osídlenia zrejme boli na územie chotára prenesené prvky drevených stavieb cestou prisťahovalcov z radov husitov. O tom svedčí i stavba prvého dreveného evanjelického kostola. Neskoršie ovplyvňujú ľudovú architektúru kolonisti z Nemecka, ktorí sa usadili vo väčšom počte v susednom Sobotišti, ale ich prítomnosť bola i na území obce. V období 18. a 19.storočia sa prenášajú niektoré prvky zo susednej Moravy. Spočiatku väčšina domov bola stavaná tzv. nabíjanicou. Je to technológia, pri ktorej sa do zeme vybudovali základy domu z kameňa a potom sa do drevených posuvných „kaziet“ sypala hlina s posekanou slamou a vetvami (prútmi), polievala sa vodou a drevenými tĺkmi utláčala. Neskoršie túto technológiu nahradila výroba hlinených tehál. Stavali sa stavby s trojdielnym komorovým pôdorysom, kde v prednej časti bola veľká izba, potom sa nachádzal pitvor (budúca kuchyňa) s otvoreným ohniskom a tretia miestnosť bola buď komora, sklad pre obilie, okopaniny a pod. alebo maštaľ pre dobytok. Spočiatku bol vstup riešený zboku do pitvora. Aby sa zamedzilo priamemu chladu zvonku, bol okolo vstupných dverí budovaný murovaný výstupok (pilier). Tento bol asi prenesený z moravskej ľudovej architektúry, bolo to tzv. žudro. V pitvore bol široký komín s otvoreným ohniskom, kde sa na trojnožke v liatinových a medených nádobách varilo. Neskoršie otvorené ohniská nahradili kachľové alebo kovové pece s rúrou a v izbách boli kachľové kamná, ktoré boli vyhrievané teplým vzduchom z pece z kuchyne. Mimo to bol v pitvore otvor do pece na pečenie chleba, ktorá prechádzala do izby. Na takýchto peciach spravidla spávali deti. Radový dom mal sedlovú strechu s uzatvoreným vikierom (vstupom), cez ktorý sa na povale ukladalo seno ako krmovina pre dobytok. Bola to i výborná izolácia proti chladu v zime. Strechy boli väčšinou pokryté slamou, tzv. „doškami“. Boli to viazaničky rovnej slamy, mlátenej cepmi. Šindeľ z dreva sa v obci takmer nevyskytoval. Neskoršie boli slamené strechy nahradené buď lámanou bridlicou (šifrom), eternitom a hlavne pálenou krytinou (škridlami z pálenej hliny). V 18. a 19.storočí si bohatší občania po vzore habánov, (zrejme architektúra prenesená z Nemecka) stavali domy s nižším jedným poschodím, tzv. výškou. Väčšinou takého domy vlastnili remeselníci (mlynári využívali „výšky“ ako sklad obilia, vreciari-pytlikári tkali plátno a šili pre mlynárov vrecia, sitári – výrobcovia sít pre mlyny i pre domácnosti). Na dedine sa väčšina hospodárskych budov ako chlievy, maštale a stodoly stavali z kameňa alebo z hornej časti z nepálenej hliny. Obloky boli menšie, členené na 6 tabuliek skla, spravidla dvojité, vnútorné a vonkajšie. Medzi oblokom sa pestovali kvetiny. Strechy boli väčšinou pretiahnuté so širším odkvapom vpredu i zo vstupnej strany, kde bol vybudovaný z plochých kameňov široký násyp. Domy sa natierali vápnom spravidla s modrým odtieňom a pri zemi z 20-30cm tzv. „obrovnávkou“ buď tmavomodrej alebo okrovej farby. Niekde sa tieto vyskytovali i okolo oblokov. V izbách bola hlinená podlaha vymazaná blatom s plevami. Typickým rysom ľudového staviteľstva v obci hlavne pod vplyvom vysokého počtu obyvateľov v 18. a 19.storočí boli spoločné dvory a niekoľko obytných domov za sebou. Tradičné ľudové staviteľstvo vďaka využívaniu prírodných daností bolo neoddeliteľnou súčasťou krajiny a to ako výberom materiálu tak i konštrukčnou a funkčnou skladbou. Ľudové staviteľstvo bolo odrazom kolektívnej skúsenosti. Dotváralo citlivo celkový ráz obce, hlavne v predchádzajúcich storočiach. Typickým pre obec bol i ľudový kroj.
