Pamiatkový objekt NKP Kláštor piaristov vyhlásený v roku 1963. Barokový kláštorný piaristický rímsko-katolícky Kostol Najsvätejšej Trojice s kláštorom piaristov. Školský rád piaristov začal svoje pôsobenie u nás v protireformačnom období. Na Hornú Nitru piaristi prišli v roku 1666 na pozvanie Márie Františky Pálfiovej, vdovy po uhorskom palatínovi. Stavbu kolégia v Prievidzi s jej podporou dokončili v roku 1676 a kostola o dva roky neskôr. Autorom bol pravdepodobne A. Bibereli. Piaristi postupom času zistili, že kostol je pre ich potreby malý a začali so stavbou nového. V roku 1740 piaristi prikročili ku komplexnej prestavbe svojho kláštorného kostola, ktorú organizoval hospodársky správca kolégia páter Hyacint Hangke. Pôvodný kostol v rokoch 1740-1743 rozobrali a začali od základov so stavbou nového podľa náročného neskorobarokového konceptu. Pozoruhodné návrhy dosiaľ neidentifikovaného architekta, z ktorých vychádzala novostavba jednoloďového kostola s vežou v priečelí, zrealizovali v zjednodušenej a čiastočne modifikovanej podobe. Výstavba trvala do roku 1750 a zariaďovanie ďalších 18 rokov. Funkciu paliera a stavbyvedúceho vykonával kremnický staviteľ Ignác Peter Götz. Kostol bol vysvätený 19.8.1753 ostrihomským kanonikom a titulárnym biskupom Pavlom Révayom na titul Najsvätejšej Trojice a bol daný pod ochranu nanebovzatia Panny Márie. Dodnes je jednou z najkrajších barokových stavieb v strednej Európe. Kamenné sochy svätcov v nikách a ústredné súsošie Korunovania Panny Márie Najsvätejšou Trojicou uprostred priečelia sú prvými doloženými prácami kremnického barokového sochára sliezskeho pôvodu Dionýza Ignáca Stanettiho na Slovensku. Na umeleckej výzdobe kostola sa podieľal banskoštiavnický maliar Anton Schmidt. Toho v lete 1751 vystriedal viedenský maliar Ján Štefan Bopovský alias Daniel Bujak, ktorý potom realizoval podstatnú časť maliarskej výzdoby interiéru. Fresky klenieb a obrazy bočných oltárov, z ktorých Bujak do svojej predčasnej smrti v roku 1753 stihol realizovať len štyri, dokončili potom iní maliari, jeho spolupracovníci. Jednotný interiér prievidzského piaristického kostola, vytvorený súhrou architektúry, maliarstva a sochárstva, je v barokovom umení Slovenska výnimočný svojou koncepciou. Unikátne je najmä priestorové riešenie monumentálneho hlavného barokového oltára, ktorého dynamická mramorová stĺpová architektúra zavŕšená Stanettiho baldachýnovou sochárskou kompozíciou vypĺňa celý priestor presbytéria. Ústredný obraz Nanebovzatia Panny Márie. Priestorovo inscenované Nanebovzatie Panny Márie pokračuje o úroveň nižšie v krypte pod oltárom, kde je umiestnený menší oltár Piety, osvetľovaný svetlíkmi skrytými za oltárom. Celkovú interiérovú výzdobu a vybavenie do definitívnej podoby však dopĺňali ešte v 2.polovici 18.storočia. Pri vstupe do kolégia sú stĺpy s iónskou hlavicou, charakteristickou dvoma stočenými volútami. Vchod do kostola je vyzdobený stĺpmi s korintskou hlavicou. Kostol je najvýznamnejšou kultúrnou pamiatkou v meste. Architektúra kostola i vzácne nástenné maľby radia stavbu medzi najhodnotnejšie barokové pamiatky v strednej Európe. Piaristický kostol s podzemnou Kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie stojí na ulici A. Hlinku severozápadne od Námestia slobody v areáli kláštora piaristov. Upravený bol i v 2.polovici 19.storočia, v 1.polovici 20.storočia a koncom 20.storočia. Má obdĺžnikový pôdorys s polygonálnym záverom. Je jednoloďový jednovežový s jednou kaplnkou. Na budove sú umiestnené dve pamätné tabule. Pamätná tabuľa, odhalená pri príležitosti 325.výročia príchodu rehole piaristov do mesta, odhalená v roku 1991 a pamätná tabuľa národovcom J. M. Hurbanovi a Ľ. Štúrovi, z roku 1969, ktorí sa tu zastavili 10.5.1848, cestou na národné zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši, kde predložili žiadosti slovenského národa.
