Pamätník je venovaný poslednej bitke povstalcov v rokoch 1848-1849. V blízkosti kopaničiarskej osady U Klasovitých sa odohrala posledná bitka prvej septembrovej výpravy povstaleckého vojska Slovenskej revolúcie. Dňa 28.septembra 1848 tu boli v bojovej pohotovosti slovenskí povstalci, pretože dostali správu z Krajného o presune košútovcov z Vrbového do Myjavy. Celej výprave predchádzalo ustanovenie Slovenskej národnej rady (SNR) vo Viedni 16.septembra 1848, keď sa prvým predsedom SNR stal Jozef Miloslav Hurban. Zároveň sa zriadila verbovacia kancelária zo slovenského dobrovoľníckeho vojska. Z Viedne odviezol 17.septembra 1848 osobitný vlak približne 600 dobrovoľníkov a členov SNR do Písku na Morave, kde sa k ním pridalo ďalších 150 mužov z Prahy a Brna ako aj niekoľko Slovákov. Pokračovali na Slovensko, keď prekročili hranicu pri obci Vrbovce, kde zložili prísahu na slovenskú zástavu. „Nebolo hranice medzi Moravou a Slovenskom, nemá byť jej ani potom, ale vlasť slovanská bude spoločná, budeme pracovať, aby sa tieto hranice zotreli“ s týmito slovami sa prihovoril dobrovoľníkom Jozef Miloslav Hurban. Dobrovoľníci následne putovali na Myjavu, kde mala SNR už 19.septembra 1848 sídlo v dome Anny Koléniovej a ešte v ten deň bolo vyhlásené prvé slovenské povstanie, čo znamenalo neposlušnosť maďarskej vláde a nezávislosť slovenského národa. Pod slovenskými zástavami sa zhromaždilo viac ako 9.000 dobrovoľníkov. Dňa 21.septembra 1848 odišla podstatná časť dobrovoľníckej výpravy z Myjavy smerom na Brezovú pod Bradlom. Vojenskí velitelia povstania správne usúdili, že to je najvhodnejší terén v okolí na prípadné strety s nepriateľskými košútovcami. Pre každý prípad však v Myjave ponechali posádku v počte asi tisíc mužov, ktorá mala odrážať prvé nápory očakávaných útokov. Prvé boje sa odohrali 22.septembra 1848 v Brezovej pod Bradlom, kde Slováci prvýkrát prelievali krv za národnú slobodu. Boje boli úspešné, čím sa pozdvihlo sebavedomie a bojová odvaha dobrovoľníkov. Menej úspešne už boli boje pri Senici, kde maďarské sily 26.septembra 1848 zvíťazili a donútili Slovákov na ústup. O deň neskôr 3.000 dobrovoľníkov bojovalo o Starú Turú s maďarskými vojskami posilnenými o gardistov. Tuhé boje si odnieslo predovšetkým mesto, ktoré ľahlo popolom. Na morálku dobrovoľníkov i politických a vojenských veliteľov veľmi nepriaznivo doľahla správa, že cisár Ferdinand V. 25.septembra 1848 odsúdil povstanie Slovákov osobitným manifestom. Vojenské velenie preto nariadilo ústup na Moravu. Ako prvé sa mali dať na ústup jednotky, ktoré boli rozložené v chotári kopaničiarskej obce Poriadie a jej blízkych osád nad Myjavou. Na ustupujúce stotiny dobrovoľníkov však začali podnikať útoky nielen maďarské gardy, ale aj cisárske vojsko. Najväčšia bitka sa strhla v ranných hodinách priamo v Poriadí, no kapitán Samuel Štefanovič, ktorý sa už viackrát prejavil ako talentovaný vojenský stratég, všetky útoky odrazil. Po dvojhodinovom boji boli povstalci prinútení stúpiť. Nedokázali vzdorovať lepšie vyzbrojenému vojsku. Povstalci totiž na rozdiel od vojska nemali dostatočnú výzbroj, keď iba každý piaty mal zbraň. Väčšina bojovala iba tzv. sedliackymi zbraňami (sekerami, cepmi, vidlami či rovnými kosami). Na bojisku zostalo ležať 12 mŕtvych povstalcov a 18 padlo do zajatia. Straty malo aj maďarské vojsko, ktoré pri odchode zanechalo viaceré myjavské kopanice v plameňoch. Počas boja vyhoreli osady U Klasovitých a časť osady Dolný Výhon. Slovenskí dobrovoľníci potom prešli organizovane a vojensky disciplinovane na moravskú stranu a z rozhodnutia SNR bola v Novej Lhote prvá slovenská výprava rozpustená. V nasledujúcich dňoch obsadilo celý povstalecký kraj v okolí Myjavy maďarské vojsko. Nasledovali štatariálne súdy, ktoré niektorých odsúdili do väzenia ale aj na šibenicu. Väčšina aktívnych povstalcov však už v tom čase bola mimo Uhorska, najmä v susednej Morave. V Kuželove, Hrubej Vrbke, Javorníku nad Veličkou a Velké nad Veličkou sa koncom októbra nachádzalo 157 osôb. Následne sa členovia SNR rozhodli, že sa stanú spojencami Viedne a v decembri zorganizovali druhú dobrovoľnícku výpravu, ktorá postupovala v súčinnosti s rakúskou armádou. V lete sa potom pripravovala aj tretia výprava pod vedením cisárskeho dôstojníka Lewartovského. Po kapitulácii Maďarov 13.augusta 1849 bol dobrovoľnícky zbor slávnostne rozpustený. Prvá Slovenská národná rada pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu sa právom kvalifikuje ako prvá slovenská vláda. Aj keď svoje snaženie nedotiahla do úspešného konca, natrvalo zakotvila v historickom povedomí slovenského národa. Monumentálny železobetónový pamätník má tvar širokého nástupného schodiska, ukončeného plastikou stĺpa rozčesnutého bleskom. Symbolizuje krivoľakosť cesty, ktorá vedie k víťazstvu. Autorom je akademický sochár Štefan Belohradský. Pamätník so štvorverším Rudolfa Fábryho bol odhalený v roku 1968 pri 120.výročí vzniku Slovenskej národnej rady, na mieste vzdialenom dvesto metrov od staršieho pomníka, venovaného rovnakej historickej udalosti. Na jednom z pylónov sú uvedené roky 1848 a 1968. Na druhom je nápis: „Krvou predkov orosená v sláve vekov nezvädni, našim bojom zvelebená ži, sloboda našich dní“. Pod nápisom je signatúra autorov: Belohradský, Kusý, Fábry, 1968. Prístup na pamätník vedie alejou vzrastlých tují, ktoré už značne zakrývajú jeho architektúru. V posledných rokoch sa o údržbu okolia pamätníka starajú členovia miestneho Slovenského zväzu záhradkárov. Pamätník prešiel viacerými zmenami okolitej zelene. Naposledy v roku 2017, keď boli odstránené dreviny lemujúce pamätník a ten získal svoj pôvodný monumentálny vzhľad. Pamätník stojí juhovýchodne od obce Poriadie, južne od osady U Klasovitých na malom návrší, v miestach kde sa bitka odohrala. Pri pamätníku je vybudovaná oddychová zóna s panoramatickými tabuľami okolia a informačnými tabuľami.
GPS poloha: 48°45’59.843″N 17°35’53.477″E.





