Jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, básnik, publicista, jazykovedec, novinár, redaktor, pedagóg. Narodil sa 29.10.1815 v Uhrovci, zomrel 12.1.1856 v Modre. Otec Samuel Štúr (1789-1851, matka Anna, rodená Michalcová (1790-1853): Mal štyroch súrodencov: Karola (1811-1851), Samuela (1818-1861), Karolínu (1826-1859) a Jána (1827-1907). Vyrastal v harmonickom prostredí učiteľskej rodiny s vysokými mravnými a duchovnými zásadami. Na jeho povahu a charakterové vlastnosti pozitívne vplýval aj hlboký vzťah k prírode a ľudovej kultúre rodného kraja. Základné vzdelanie získal od otca v Uhrovci, v rokoch 1827-1829 študoval na nižšom gymnáziu v Győri. Počas štúdia v Győri od profesora Petza získal prvé informácie o dejinách Slovanov a o diele J. Kollára, P. J. Šafárika a J. Dobrovského. V rokoch 1829-1834 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde rozvíjal a napĺňal túžbu po vzdelaní a národné vedomie. Od roku 1830 sa tu zapojil do činnosti Spoločnosti česko-slovanskej ako jej vedúci predstaviteľ. V rokoch 1838-1840 študoval na univerzite v Halle. V roku 1834, po prerušení štúdií pôsobil ako pisár na Zayovskom panstve v Uhrovci. V rokoch 1835-1837 bol podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave. Po policajnom zákaze Spoločnosti v apríli 1837 preniesol jej činnosť na Ústav slovanský pôsobiaci formálne pri Katedre čs. reči a literatúry. Pod jeho vedením študenti usporiadali knižnicu, rozširoval sa počet členov Spoločnosti i jej náplň, čím sa pretvárala na politicko-národný spolok a jadro celého slovenského národného hnutia. Vzdelanie a výchovu v modernom národnom duchu napĺňal hlavne prednáškami o dejinách, literatúre, jazykoch a kultúre Slovanov. Z jeho podnetu podnikali členovia Spoločnosti vychádzky do okolia Bratislavy, kde diskutovali o histórii, politike, tvorbe slovanských autorov, spievali národné piesne a recitovali vlastné básne. Najpamätnejšou bola vychádzka na Devín 24.4.1836, kde sa jej účastníci zaviazali bojovať proti každej podobe tyranie, maďarizácie, za pravdu, dobro, politické práva Slovákov a povznesenie ich duchovného a národného života. Tu prijali slovanské mená (Štúr si zvolil slovanské meno Velislav). V lete 1836 vykonal cestu po západnom Slovensku, v roku 1837 bol vychovávateľom v šľachtickej rodine Prónayovcov v Novohrade, v rokoch 1837-1838 a 1840-1843 bol nehonorovaným námestníkom profesora J. Palkoviča na Katedre čs. reči a literatúry v Bratislave. V roku 1843 po dôkladnej príprave, konzultáciách s evanjelickou inteligenciou a bernolákovcami spolu s M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom a po návšteve J. Hollého kodifikovali na Hurbanovej fare v Hlbokom nový spisovný jazyk na báze stredoslovenských nárečí. V rokoch 1843-1845 sa venoval vedeckej publicistike. Vypracoval i návrh na vytvorenie prvej celonárodnej kultúrnej inštitúcie Tatrín, na pôde ktorej sa mali riešiť všetky kľúčové problémy slovenského života a hnutia. Od roku 1844 bol členom jeho vedenia. V rokoch 1845-1848 bol redaktorom a vydavateľom Slovenských národných novín v Bratislave. V roku 1848 bol aktívnym účastníkom Slovanského zjazdu v Prahe. V rokoch 1848-1849 bol čelným predstaviteľom politických snáh a ozbrojeného slovenského povstania. Koncom marca a v apríli 1848 sa zúčastnil rokovaní zástupcov Slovanov monarchie vo Viedni, kde patril medzi najvýznamnejších rečníkov. V dňoch 10.-11.mája 1848 predsedal zhromaždeniu čelných slovenských vlastencov v Liptovskom Mikuláši, na ktorom vypracovali a vyhlásili žiadosti slovenského národa, prvý politický program Slovákov, verejne požadujúci riešenie ich národnostnej otázky na štátoprávnej úrovni, dôslednú rovnoprávnosť národov Uhorska, jeho prebudovanie na federatívny štát národných autonómií, zrušenie poddanstva, privilégií šľachty, úplnú občiansku a politickú slobodu a všeobecné volebné právo pre mužov. Maďarská vláda tento najdemokratickejší oficiálny program v Uhorsku neakceptovala, začala slovenské národné hnutie otvorene prenasledovať a na jeho vedúcich činiteľov vydala zatykač. Po porážke revolúcie, podobne ako iní slovenskí demokrati, žil pod policajným dozorom, čo znemožnilo jeho ďalšie politické účinkovanie. V roku 1850 žil v Uhrovci a v rokoch 1851-1855 v Modre, kde po smrti brata Karola vychovával jeho sedem sirôt. Venoval sa hlavne vedeckej a literárnej tvorbe. Vydal básnickú zbierku Spevy a piesne (1853), prácu O národních písních a pověstech plemen slovanských (1853), dielo Slovanstvo a svet budúcnosti (1853), a iné. Zomrel na následky zranenia na poľovačke, ku ktorým došlo 22.12.1855. Jeho smrť 12.1.1856 a následný pohreb sa stali manifestáciou jednoty celého národa.
