Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Čiastočne zachovaný a rekonštruovaný gotický hrad postavený v 1.polovici 14.storočia sa nachádza priamo nad mestom Stará Ľubovňa nad údolím riečky Poprad na vápencovom kopci v nadmorskej výške 663m.
Hrad má bohatú históriu i zaujímavú architektúru. Medzi hradmi na Slovensku mu prináleží unikátne miesto. I keď pôvodne slúžil ako strážca severnej hranice Uhorska, počas 360 rokov bol sídlom správcov zálohovaného územia časti Spiša Poľsku. Najväčšmi sa preslávil početnými kráľovskými návštevami a šesť rokov tu boli uschované i poľské korunovačné klenoty. Výraznými prestavbami v 16. a 17.storočí sa zmenil na veľkú renesančnú pevnosť. Prekrásna aleja v podhradí a blízky skanzen s hodnotným dreveným kostolom iba dotvárajú osobitnú atmosféru hradu Ľubovňa.
Vznik hradu je kladený do 2.polovice 13.storočia alebo na začiatok 14.storočia. Patril do sústavy hraničných pevností chrániacich cesty do Poľska. Podľa niektorých prameňov ho vybudoval pravdepodobne okolo roku 1280 (1292) poľský knieža Boleslav, ktorý bol manželom Kunigundy, dcéry uhorského kráľa Belu IV. V tomto čase hrad tvorili dve samostatné stavby, kruhová obranná veža a gotický palác, ktoré neboli obohnané hradbou. V rokoch 1301-1308 k nim bola pristavaná ďalšia obytná budova, čím bol dobudovaný horný hrad s nádvorím prístupným vežovou bránou. Začiatkom 14.storočia hrad rozšírili o ďalší východne situovaný palác a ďalšie budovanie hradu urýchlili štátoprávne zmeny po roku 1299 ako aj vnútropolitické boje oligarchov proti centrálnej kráľovskej moci. V rokoch 1308-1312 patril hrad Omodejovcom a od roku 1315 Drugetovcom. Podľa iných prameňov hrad vznikol na začiatku 14.storočia z iniciatívy kráľa Karola Róberta. Prvá písomná zmienka je z roku 1311, kedy sa spomína ako castrum Liblou, v roku 1312 ako castrum de Lyblio (de Lublow) a v roku 1314 ako castrum Lyblyo. Prvými správcami boli Omodejovci, nie Matúš Čák ako uvádza literatúra, ten bol len spojencom Omodejovcov proti panovníkovi, keď si chceli hrad privlastniť, čo sa im nepodarilo, pretože Karol Róbert v roku 1312 Omodejovcov porazil. V roku 1322 sa uvádza ako arx Lublow. Ďalej sa uvádza, že hrad sa stal od roku 1323 majetkom Drugetovcov. V roku 1320 nástupca poľského kráľovského trónu Vladislav I. Lokietko dáva na svoju korunováciu vyrobiť nové poľské korunovačné klenoty, korunovačnú korunu (Corona Privilegiata), korunovačné žezlo a korunovačné jablko. Korunovačné klenoty vyrobené Vladislavom I. Lokietkom boli používané na oficiálnu kráľovskú korunováciu a to až do roku 1764, kedy bol nimi korunovaný posledný poľský kráľ Stanislav August Poniatovský. Vladislav I. Lokietko sa pri svojej korunovácii odvolával na prvého poľského kráľa Boleslava Chrabrého, a preto korunovačná koruna nesie až do dnešných čias názov „koruna Boleslava Chrabrého“. Jednou z najvýznamnejších udalostí v 700-ročnej histórii hradu Ľubovňa bolo ukrytie poľských korunovačných klenotov na hrade v rokoch 1655-1661. Hrad Ľubovňa bol v tomto období súčasťou poľského kráľovstva ako tzv. spišský záloh (1412-1772). 8.novembra 1412 na hrade uskutočnili uhorský kráľ Žigmund a poľský kráľ Vladislav II. Jagelovský zálohovanie 13 spišských miest za 37.000 kôp českých grošov. Aj keď záloha mala byť iba dočasná, Žigmund peniaze nevrátil a trvala 360 rokov do roku 1772. Korunovačné klenoty a celý kráľovský poklad boli na hrad prevezené po napadnutí poľského kráľovstva Švédmi v roku 1655. Celý kráľovský poklad bol ukrytý v útrobách hradu do roku 1661, kedy bol prevezený späť na kráľovský hrad Wawel v Krakove. V roku 1656 navštívil hrad Ľubovňa samotný kráľ Ján Kazimír. Detailný popis príchodu kráľa na hrad Ľubovňa poeticky opisuje vo svojom svetovom bestselleri „Potopa“ Henrich Sienkiewicz.
V roku 1412 sa hrad spolu s 13 spišskými mestami dostal až do roku 1772 do poľského zálohu a stal sa sídlom poľských richtárov. V rokoch 1432 a 1451 ho poškodili počas husitských vojen a v roku 1553 ho takmer zničil veľký požiar. Jeho obnovu začali v roku 1555 za starostu Jána Bonera. Hrad nákladne renovovali a rozšírili, pričom veľkú pozornosť venovali protitureckému renesančnému pevnostnému zariadeniu. Južné nádvorie pod horným hradom vymedzuje hradba s neskorogotickou budovou, ktorou sa vstupovalo do horného hradu. Opevnenie dolného hradu tvoria delostrelecké bastióny z polovice 13.storočia. V rokoch 1591-1745 sa stala richtárom kniežacia rodina Ľubomirských, ktorí vykonali na hrade viaceré stavebné práce. Upravovali objekty na terase druhého nádvoria, na juhozápadnom nároží, opravili dovtedajšie budovy hradu a mnohé z nich ukončili dekoratívnymi atikami. V roku 1647 postavili kaplnku a vybudovali tretie nádvorie. V období 1655-1667 bol renesančne-barokovo upravený a v tom čase tu boli ukryté poľské korunovačné klenoty. Manželka Alberta III. Mária Jozefa nariadila uskutočniť opravu hradu. Projekt vypracoval Francesco Placidi v polovici 18.storočia, ale nerealizoval sa. Pod jeho vedením prebehla v rokoch 1746-1767 len baroková rekonštrukcia hradu. Po roku 1772, keď už hrad nebol centrom miest zálohovaných Poľsku, jeho význam upadol. Využívali ho ako kasáreň, neskôr slúžil ako skladisko a napokon ho v roku 1819 štát predal J. F. Raiszovi, ktorého rodina však hrad po 55 rokoch prepustila pre nákladnú údržbu mestu. Ani mesto nezvládalo hrad udržiavať a preto ho v roku 1883 odpredalo. Novým majiteľom bol poľský gróf Zamojský, ktorý nechal v roku 1930 opraviť kaplnku a obytný trakt na južnej terase. V jeho vlastníctve bol hrad do roku 1945. Krátko po tomto roku sa rekonštruovaný objekt využíval ako škola v duchu doby. Až v roku 1971 sa začal na hrade archeologický a architektonický výskum ktorý nakrátko ustal po roku 1989 ale v súčasnosti sa hrad znova opravuje. Najnovším prírastkom je zastrešenie hlavnej veže a jej postupná oprava.
V niektorých miestnostiach sa zachovali valené a pruské klenby.
Najstaršou časťou hradu je kruhová veža s mohutnými opornými piliermi a priľahlý gotický palác. Obe pôvodne opevnené stavby stoja na najvyššom bode brala. Boli ohradené obvodovým múrom a do objektu sa vstupovalo bránou v múre. O niečo mladší je palác situovaný východne. Tieto objekty vytvárajú horný hrad s nádvorím. Na budovách sa zachovali obvodové murivá do značnej výšky a na gotickom paláci zvyšky renesančnej atiky i renesančných ostení okien a rímsy. Vzhľadom na terén sú ďalšie dve nádvoria riešené terasovito. Na druhom nádvorí, pristavili k bráne budovu s podbráním a obranu hradu zabezpečovala veľká delová bašta na východe a srdcový delový bastión na západe pod bránou. Neskôr tu pristavali ďalší palác k obvodovému opevneniu na východnej strane. K objektu na západnej strane pristavili v roku 1642 barokový palác a na terase kaplnku. Posledné tretie nádvorie je smerované na juhovýchod pred veľkou baštou a chráni vstup do areálu s bránou z roku 1664, ktorá mala padací most. Na múroch tohto nádvoria sa čiastočne zachovala atika.
Dnes sa v areáli hradu nachádza vlastivedné Ľubovnianske múzeum. Vystavené korunovačné klenoty v Kaplnke svätého Michala boli vyrobené v roku 2010 reštaurátorom Józefom Walczykom. Dôveryhodným podkladom na výrobu faksimile sa stali archívne materiály z 18.storočia, ktoré sa zachovali v podobe nákresov od Jána Kryštofa Wernera a v podobe kolekcie 22 portrétov poľských kráľov od Marcella Bacciarelliho.