Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 2008. Stredoveký strážny mýtny hrad bol postavený pravdepodobne koncom 13.storočia. Hrad mal strategickú strážnu funkciu a tvoril akúsi bránu do údolia Váhu. Počiatky vzniku hradu sú pomerne nejasné a aj v neskorších písomných pamiatkach nie je veľmi prezentovaný. Prvýkrát sa spomína v roku 1209 ako staré sídlisko, ktoré kráľ Ondrej II. daroval správcovi kráľovských pivníc Šebešovi, zakladateľovi rodu pezinských a svätojurských grófov. V roku 1290 sa v listinách spomína Pavol, syn pezinského grófa Kozmu, s prídomkom „de Chelkuez“, čo znamená z Čeklísa. V tomto čase sa v osade spomína vyberanie mýta, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou chránila aspoň strážna veža, ktorá sa stala základom neskoršieho hrádku. Na prelome 13. a 14.storočia bol Čeklís vo vlastníctve Kozmovho syna Abraháma II. zo Svätého Jura, prezývaného Rufus. Ten predal tunajšie majetky Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Predávajúci bol k predaju donútený vraždou svojich dvoch bratov a vypálením majetku v Červeníku. Po smrti Matúša Čáka v roku 1321 hrad pripadol kráľovi Karolovi Róbertovi. Ten ho vrátil pôvodnému majiteľovi a v roku 1324 bratislavská kapitula uviedla Abraháma a jeho manželku Margarétu opäť do vlastníctva Čeklísa. Abrahám bol pravdepodobne zakladateľom čeklískej vetvy grófov z Pezinka a Svätého Jura.V roku 1351 sa spomína Abrahámov vnuk Mikuláš z Čeklísa. S manželkou mali len dcéry a preto si vymohol u panovníka Ľudovíta Veľkého, že dediť môžu aj dcéry. Hrad sa tak po smrti Mikuláša z Čeklísa a po smrti jeho manželky v roku 1361 dostal do spoločného vlastníctva sestier Angely, Margity a Anny s manželmi. V roku 1392 vymenili hrad Čeklís s kráľom Žigmundom Luxemburským za jeho hrad Oponice. Už v roku 1393 sa hrad s panstvom stali doživotne majetkom majstra Karola Krbavského. Ten sa pravidelne dostával do susedských sporov s okolitými panstvami. Už v roku 1421 ho kráľ Žigmund dostal späť. V roku 1424 mal hrad v zálohe za 3.000 florénov bavorské knieža Ľudovít. V roku 1426 dostali hrad do zálohy bratislavskí župani, bratia Juraj a Štefan Rozgoniovci. Tí v rokoch 1431 a 1436 vyplácali zaň čiastku 5.290 florénov. V roku 1437 sa už hrad nachádza v ich trvalej držbe. Keď Turci zajali Jurajovho syna Šebestiána Rozgoniho, tak sa otec snažil nazhromaždiť výkupné. Preto dal polovicu čeklískeho panstva do zálohy grófom Imrichovi a Ladislavovi z rodu pezinských a svätojurských grófov. Druhú polovicu dostala Jurajova dcéra Helena, ktorá sa vydala za spomínaného grófa Imricha. Celá táto transakcia sa nepozdávala ostatným členom rodu a vypukli dlhotrvajúce súdne spory. Hrad v tom čase spravovali hradní kasteláni. V roku 1458 sa spomína ako majiteľ hradu manželka Šebestiána Rozgoniová, rodená Barbora Dengelengi. V roku 1487 sa Ladislav Rozgoni a gróf Šimon z Pezinka a Svätého Jura sporili o vlastníctvo hradu. Hrad počas týchto sporov veľmi spustol. S najväčšou pravdepodobnosťou zanikol počas husitských spanilých jázd do oblastí západného Slovenska, predovšetkým do okolia Trnavy a Bratislavy. Pri jednej takejto výprave tiahli od Bratislavy cez Čeklís k Šintave. Tiahli po územiach patriacich do vlastníctva ich úhlavných nepriateľov, Rozgoniovcov. Čeklís sa neskôr stal súčasťou šintavského panstva. Svedčí o tom donačná listina z roku 1523, kde panovník Ladislav V. udeľuje donáciu na toto panstvo Alexandrovi Turzovi. Správy o hrade potom zanikajú. Údajne zanikol v priebehu 15.storočia aj keď rytiny zo 17.storočia ho zobrazujú ako renesančný kaštieľ obohnaný opevnením s baštami. V tomto čase bol Čeklís súčasťou šintavského panstva. Hrad bol pravdepodobne opravovaný aj v 16. a 17.storočí. Hrad zanikol v 18.storočí. Sídlo šintavského panstva sa do Čeklísu vrátilo až v roku 1817, a to do kaštieľa, ktorý postavili Esterháziovci asi 300m severozápadne od zvyškov niekdajšieho hradu „Cheklys“.
Zvyšky hradu sa nachádzajú na západnom okraji obce Bernolákovo, na vyvýšenej terasovitej dominante. Z okraja vyvýšeniny je ďaleký rozhľad takmer na celú Podunajskú nížinu v okolí Bratislavy. Pod vyvýšeninou preteká Čierna voda. V susedstve hradnej lokality sa nachádza kostol zasvätený svätému Štefanovi kráľovi a navzájom sú oddelené už z časti zasypanou 10m širokou priekopou. Priekopa na jednej strane ústi do strže a na druhej strane je po niekoľkých metroch zasypaná. Na jej mieste vybudovali cestu a záhradky. Z hradu sa zachovala nad úrovňou terénu iba malá časť obvodového 2m vysokého hradbového múru v dĺžke asi 32m, situovaného na samý okraj vyvýšeniny. Opevnenie bolo vybudované z lomového kameňa kladeného na maltu. Jeho hrúbka dosahuje 190cm. Približne v strede jeho pôvodnej dĺžky sa zachovala vstupná brána. Tá je široká 5m, valene zaklenutá a jej zachovaná výška je 140cm. V západnej časti dispozície sa nachádza časť nárožia nad úrovňou terénu. Hrúbka muriva je 200cm a pozostáva z kameňa a tehál spájaných tvrdou vápennou maltou z netriedeného riečneho piesku. Zo zachovalých priebehov muriva je ťažké určiť typologickú schému hradu. Opevnenie vymedzuje priestor obdĺžnikovej dispozície s vnútornou zástavbou. V nej je možné predpokladať obytný palác. Z hradu vraj viedla aj tajná chodba na hrad Biely Kameň. Vyhĺbená bola na výšku jazdca a pri zemných prácach bola viackrát prekopaná. Vnútorný priestor hradu bol zdemolovaný výstavbou obecnej vodárne, ktorú postavili na mieste predpokladaného paláca. Pod novú stavbu vybudovali vyvýšeninu s priemerom asi 20m a vysokú 4-5m. Na vyvýšenine bola postavená valcová vodáreň s priemerom 6m so štyrmi opornými piliermi. Koruna vodárne je ukončená cimburím a budí dojem zachovalej hradnej veže.