Prvá zmienka o tunajšom hrade pochádza z roku 1321, kedy sa spomína ako kráľovská stredoveká pevnosť, ale predpokladá sa, že existoval už v čase pred tatárskym vpádom. Niektoré pramene jeho vznik kladú zhruba do obdobia Veľkej Moravy. Pôvodne to bola stredoveká pohraničná pevnosť na križovatke dôležitých obchodných ciest vedúcich z Ponitria a z Považia na sever do Sliezska a do Poľska. Postavený bol ako vodný hrad, chránený tokom riek a vodnými priekopami, pravdepodobne v 12.storočí a situovaný je na strategicky významnom mieste pri brode na sútoku riek Váh a Kysuca, kde sa vyberalo mýto. Počiatky výstavby kamenného hradu siahajú do 2.polovice 13.storočia. Najstaršou základnou časťou hradu je mohutná kruhová ranogotická štvorposchodová obytná veža v kamennom opevnení, ktorá bola postavená v čase opevňovania krajiny po tatárskom vpáde. Veža sa v pôdoryse zachovala dodnes a vytvára charakteristickú siluetu hradu. Význam hradu zvýrazňovalo aj mohutné opevnenie, hrad patril do sústavy pohraničných opevnení. Vzhľadom na svoju polohu plnila veža i funkciu kráľovskej tridsiatkovej stanice, kde sa vyberalo mýto od kupcov prichádzajúcich zo Sliezska. Pôvodne kráľovskú pevnosť získal začiatkom 14.storočia Matúš Čák Trenčiansky. Za jeho vlády vežu opevnili obranným múrom a vystavali jednotraktový obytný palác v priestore opevnenia. S výnimkou južnej strany obranný múr tvorí dodnes obvod hradu. Neskôr hrad patril kráľovi Žigmundovi, ktorý ho v roku 1436 daroval Jurajovi z Hatného. Hrad je typický najstaršou časťou areálu, ústrednou obytnou valcovitou románskou vežou, ktorá bola renesančne upravená. Najväčšie stavebné úpravy zaznamenal hrad v rokoch 1487-1798, keď bol majetkom Gašpara Suňoga a jeho rodu. Po roku 1545 bol okolo veže postavený renesančný vodný hrad. Dátum renesančnej prestavby, rok 1551, je zaznamenaný na krbe prvého poschodia veže. Táto úprava spojila jednotlivé budovy podľa jednotnej architektonickej koncepcie, sceľujúc tak rôznorodé funkcie do harmonického celku, zdôrazneného aj navonok riešením fasád. Zvýraznili sa v nich predovšetkým rytmicky členené priečelia a nádvorie s arkádovou chodbou. Hrozba tureckého nebezpečenstva, ale najmä vnútorných bojov a stavovských povstaní prispeli v 1.polovici 17.storočia k výstavbe nového renesančného opevnenia, ktoré spevnili bastiónmi a zabezpečili priekopou v severovýchodnom predhradí. V tom čase už gotická pevnosť prebudovaná na pohodlné renesančné sídlo, spĺňala požiadavky pohodlného bývania a strediska hospodárskeho podnikania i modernej vojenskej techniky. Barokové úpravy hradu prebehli v roku 1713 a koncom 18.storočia. Barokové obdobie sa v roku 1745 sústredilo na výstavbu kaplnky, súčasne dostavali aj budovy kaštieľa a celok obklopili parkom, nadväzujúcim svojou kompozíciou na priečelie parku. Po vymretí Suňogovcov v roku 1798 sa majiteľmi hradu stali Čákiovci, ktorí tu bývali až do roku 1945. Postihli ho aj revolučné udalosti v rokoch 1848-1849, keď 10.1.1849 cisárski vojaci hrad zapálili a ten takmer úplne vyhorel. Ničivý požiar vážne poškodil stavebné konštrukcie a vnútorné vybavenie. Pri požiari zhorel aj cenný archív. V roku 1870 hrad čiastočne opravili a používal sa ako koniareň. Z tých čias sa podnes zachovali najmä budovy predhradia s výraznými dobovými fasádami. Posledná a najvýznamnejšia úprava, ktorá dala hradu dnešný vzhľad, je z rokov 1920-1922. Vychádzala z historizujúco-romantických motívov a uplatnila sa najmä v juhozápadnom krídle, kde vznikla priestranná reprezentačná sála a vstupné priestory. Čákiovci čerpali zo starších vzorov goticko-renesančných feudálnych stavieb, čo sa prejavilo najmä pri úprave stropov a obložení miestností. Pamiatková obnova hradu sa uskutočnila na prelome 50.rokov 20.storočia a rešpektovala úpravy z 20.rokov 20.storočia. Budatínskemu panstvu patrili mnohé okolité obce v okolí Žiliny, na Kysuciach, dokonca aj časť Čadce.
V miestnostiach sa zachovalo drevené obloženie stien a vyrezávané trámové stropy. Barokové kamenné krby. V niektorých miestnostiach krížové klenby a valené klenby s lunetami. Vo veži sú zvony z roku 1773 od trnovského zvonolejára M. Orfandla.
Dnešný objekt sa skladá z vlastného hradu s dominujúcou vežou a z predhradia. K veži s kruhovým pôdorysom priliehajú dvojpodlažné obytné budovy. Najstaršou časťou je trojposchodová valcovitá veža, neskôr renesančne upravená. Na južnej strane veže je točité schodisko, spájajúce jednotlivé podlažia. V spojenom priestore prvého a druhého poschodia je galéria nesená renesančnými lunetami. Vežu zakončuje cimburie a nízka ihlancová strecha. Okolo veže, na terase prístupnej schodiskom, sú tri obytné krídla. V súčasnosti sa tu nachádza Považské múzeum a galéria s expozíciou slovenského drotárskeho umenia, jedinou tohto druhu na svete. Okolo hradu sa rozprestiera krajinársky zaujímavý areál parku.
Hrad je národnou kultúrnou pamiatkou vyhlásenou v roku 1963. Tvoria ju viaceré pamiatkové objekty:
Hrad. Bol postavený v 13.storočí v románskom slohu. Upravovaný bol začiatkom 14.storočia, v roku 1487, v polovici 16.storočia, v polovici 17.storočia a v rokoch 1921-1923 (autor prestavby Lux). Má nepravidelný pôdorys, je trojpodlažný s pivnicou.
Park. Budatínska záhrada. Vybudovaný bol v 18.storočí.
Stavba hospodárska. Budova s kaplnkou. Bola postavená v klasicizme v roku 1745. Upravovaná bola v 2.polovici 18.storočia, po roku 1812, v roku 1870, po roku 1912 a v 2.polovici 20.storočia. Má pôdorys v tvare nepravidelného L, jedno a trojtraktovú dispozíciu, je dvojpodlažná.
Budova. Budova kasární, internát. Klasicistická solitérna budova č.2 z 2.polovice 19.storočia. Má obdĺžnikový pôdorys, štvortraktovú dispozíciu, je dvojpodlažná s podkrovím.