Poloha: Národný park zaberá geomorfologický celok Veľká Fatra, ochranné pásmo zasahuje na juhu aj malú časť Starohorských vrchov a na severozápade časť Turčianskej kotliny. Národný park a jeho ochranné pásmo sa nachádza v okrese Banská Bystrica, v katastri obcí Dolný Harmanec, Harmanec, Motyčky, Staré Hory a Turecká, v okrese Dolný Kubín, v katastri obce Kraľovany, v okrese Martin, v katastri Turian a obcí Blatnica, Belá-Dulice, Folkušová, Krpeľany, Necpaly, Nolčovo, Podhradie, Sklabiňa, Sklabinský Podzámok, Šútovo, Turčianska Štiavnička, Turčianske Jaseno a Záborie, v okrese Ružomberok, v katastri Ružomberka a obcí Hubová, Liptovská Osada, Liptovské Revúce, Ľubochňa a Stankovany, a v okrese Turčianske Teplice, v katastri obcí Čremošné, Háj, Mošovce, Rakša a Turčiansky Michal.
Rozloha: Rozloha vlastného územia národného parku je 40.371,3433ha, z toho je 4.033,1432ha poľnohospodárska pôda, 35.524,0980ha lesná pôda, 66,8473ha vodná plocha, 131,5503ha zastavané plochy a nádvoria a 621,7045ha ostatné plochy. Rozloha ochranného pásma je 26.132,5817ha, z toho je 8.029,4403ha poľnohospodárska pôda, 17.182,4885ha lesná pôda, 287,4869ha vodné plochy, 316,6280ha zastavané plochy a nádvoria a 316,5373ha ostatné plochy.
Vyhlásenie: Územie bolo vyhlásené Vyhláškou 8/1974 z 28.12.1973 za chránenú krajinnú oblasť. Rozprestierala sa vo vtedajších okresoch Banská Bystrica, Dolný Kubín, Liptovský Mikuláš a Martin. Zaberala celé pohorie Veľkej Fatry a mala výmeru 60.610ha, výmera ochranného pásma bola 20.500ha. Nariadením 140/2002 zo 6.3.2002 účinným od 1.4.2002 bolo územie chránenej krajinnej oblasti, vzhľadom na mimoriadne prírodné hodnoty, vyhlásené za národný park. Vyhláška 8/1974 bola zrušená. V roku 2005 bol aktualizovaný. Ochranné pásmo tvoria tri samostatné časti: južná, západná a najväčšia severná. Zaberá územie Veľkej Fatry a juhozápadnú časť Starohorských vrchov.
Dôvod vyhlásenia: Je to rozsiahle horské územie s členitým povrchom, bohatým výskytom krasových javov, súvislými lesmi, rozsiahlym hôľnym pásmom, dlhými dolinami, pestrým rastlinstvom a živočíšstvom a najväčším náleziskom tisa obyčajného v Európe.
Geologická stavba: Veľká Fatra tvorí druhohorné kryštalické pásmo Vnútorných Západných Karpát Fatransko-tatranskej oblasti. Granitoidné horniny vystupujú na povrch len na malom priestore, takže ráz horstva určujú druhohorné útvary. Prevažnú časť pohoria tvorí krížňanský a chočský príkrov. Kryštalické jadro vystupuje na povrch len v severnej časti (Smrekovica a časť Ľubochnianskej doliny). V jednotlivých sériách sa uplatňujú i sliene, slienité vápence, pestré bridlice, kremence a iné horniny. Geologická stavba pohoria, rozpukanosť vápencov a dolomitov, ich schopnosť rozpúšťať sa, ako aj častý výskyt na plastickom podloží, utvárali podmienky na vznik krasových útvarov na povrchu, ale aj prevažne krátkych alebo puklinových jaskýň so sintrovou výzdobou. Krajinársky najatraktívnejšie krasové javy vznikli zvetrávaním a eróziou na horninách chočského príkrovu. Na horninách krížňanského príkrovu (prevaha slieňovcov a slienitých vápencov) sa vyvinul mäkký zaoblený reliéf. Tento nachádzame aj na žulách ale bez výrazných skalných útvarov. Reliéf pohoria je značne členitý pri veľkom výškovom rozpätí (od nadmorskej výšky 400m v údolí Váhu po 1.592m na vrchole Ostredku) a radí sa medzi vysoké hornatiny. Vysoký hlavný hrebeň s rázsochami, v južnej časti mäkko modelovaný, predstavuje hôľny veľhorský reliéf, zastúpený je i glaciálno-hôľny, vysočinový podhôľny, hornatinový i vrchovinový. Je typom horského krasového reliéfu. Medzi najvýznamnejšie krasové doliny patria Gaderská, Blatnická, Necpalská, Žarnovická, Harmanecká a iné. Odlišný geomorfologický ráz majú Ľubochnianska, Kantorská, Revúcka a iné doliny, ktoré vznikli eróziou žulového, slienitého, bridlicového a kremencového podložia. Celé pohorie Veľkej Fatry ako celok sa vyznačuje kompaktnou uzavretou morfologickou podobou, má vysoký hlavný hrebeň, ktorý sa delí na dve rázsochy Liptovskú a turčiansku, medzi ktorými leží Ľubochnianska dolina dlhá 25km.
Lesy a porasty: Vegetačne predstavuje typickú oblasť karpatskej flóry s prevahou lesných spoločenstiev. Najväčším prírodným bohatstvom NP Veľká Fatra sú zachovalé prírodné lesy a pralesy karpatského typu so zastúpením smreka, jedle a buka ako hlavných drevín. Najrozšírenejšou drevinou je buk, potom smrek, jedľa, borovica a javor. Súvislejšie porasty kosodreviny sú na Čiernom kameni. Lesné spoločenstvá vytvárajú súvislý sled vegetačných stupňov od dubovo-bukového v najnižších polohách cez bukový, jedľovo-bukový, smrekovo-bukovo-jedľový, smrekový, až po kosodrevinový stupeň. Cenné sú spoločenstvá reliktných borín na dolomitových a vápencových skalách v západnej časti územia. Osobitný význam má tis obyčajný, ktorý tu predstavuje najväčší prirodzený výskyt v Európe. Lesy pokrývajú 88% plochy parku.
Vodstvo: Územie národného parku má horský charakter, s bohatstvom morfologických a reliéfových zvláštností, s veľkými lesnými komplexmi, hôľnymi plochami a dlhými dolinami. Územie sa vyznačuje bohatou sieťou povrchových a podzemných vôd. Patrí do povodia Váhu a Hrona. Odvodňuje ho niekoľko väčších tokov. V južnej časti je to potok Bystrica, vo východnej časti Revúca, v severnej časti Ľubochnianka a v západnej časti niekoľko prítokov Turca (Teplica, Blatnický, Gaderský, Beliansky, Necpalský potok a ďalšie). Veľká Fatra má vysoký úhrn zrážok a nízky územný výpar. Na vsakovanie do podzemných vôd a odtok zostáva viac ako polovica spadnutých zrážok. Tým sa Veľká Fatra výrazne líši od iných území Slovenska, čo má veľký vodohospodársky význam.
Rastlinstvo: Rastlinstvo územia je neobyčajne pestré. Stupeň zachovalosti prírody a diverzity územia dokumentuje i zistený výskyt vyše 1.000 druhov vyšších rastlín. Zastúpené sú tu teplomilné, horské i vysokohorské druhy. Reliktný charakter majú rastlinné spoločenstvá skalných biotopov, na ktoré sa viažu najvzácnejšie prvky kveteny. Pretrvali na miestach, kde rozvoj lesa nebol a nie je možný, na strmých až kolmých skalných stenách, previsoch, v extrémnych polohách najvyšších vrcholov, lavínových žľaboch v hlavnom hrebeni, hlbokých inverzných roklinách a podobne. Teplomilné spoločenstvá sa vyskytujú najmä na južných vápencových a dolomitových stráňach juhozápadnej časti územia. Na území národného parku sa vyskytujú nielen viaceré vzácne, zriedkavé a chránené rastlinné druhy, ale aj karpatské endemity, ako aj endemity Veľkej Fatry. Práve botanické skvosty predstavujú endemity Veľkej Fatry, ktoré sa vyskytujú len na jej území, cyklámen fatranský a jarabina pekárovská. Niektoré teplomilné prvky vystupujú značne vysoko a dosahujú výškové maximum na Slovensku. Z hľadiska vertikálneho rozšírenia vo flóre prevládajú horské druhy, alpínskych druhov je tu menej. Z nelesných rastlinných spoločenstiev sú najrozsiahlejšie lúčne spoločenstvá v hôľnom pásme a v niektorých dolinách tiež spoločenstvá slatín a rašelinísk.
Živočíšstvo: Rozľahlosť územia a pestrosť klimatických, povrchových, geologických a vegetačných podmienok i ľudská činnosť vplývajú aj na veľkú druhovú rôznorodosť fauny. Vyskytujú sa tu druhy stepné i lesostepné, živočíchy kultúrnej stepi a poľnohospodárskej krajiny. Prevládajú však horské druhy, z ktorých mnohé sú chránené a vzácne. Doposiaľ tu bolo zistených vyše 3.000 druhov bezstavovcov, z toho najpočetnejšie sú motýle (932 druhov), chrobáky (717 druhov), dvojkrídlovce (509 druhov) a 350 druhov pavúkov. Zo stavovcov sa tu vyskytuje 6 druhov rýb, 6 druhov obojživelníkov, 110 druhov hniezdiaceho vtáctva a 60 druhov cicavcov. Zo živočíchov majú najväčší význam veľké šelmy ako medveď hnedý, vlk dravý, mačka divá a rys ostrovid. Množstvo jaskýň a skalných štrbín podmieňuje hojný výskyt netopierov. Z poľovnej zveri je najpočetnejší jeleň, menej početná je srnčia a diviačia zver. Z vtáctva patria medzi najohrozenejšie druhy dravce.
Klimatické pomery: Najnižšie polohy územia možno zaradiť do mierne teplého klimatického pásma, prevažná časť patrí do chladného klimatického pásma.
Využitie územia: