Poloha: Národný park leží v severovýchodnej časti Slovenska na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Geomorfologicky patrí do subprovincie Východné Karpaty, oblasť Poloniny, celku Bukovské vrchy, geologicky do jednotky dukliansko-bukovského flyša. Národný park a jeho ochranné pásmo sa nachádza v okrese Snina, v katastri obcí Hostovice, Kalná Roztoka, Klenová, Kolbasov, Nová Sedlica, Osadné, Parihuzovce, Pčoliné, Príslop, Runina, Ruská Volová, Ruský Potok, Stakčín (lokality Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala), Stakčínska Roztoka, Topoľa, Ulič, Uličské Krivé a Zboj.
Rozloha: Rozloha vlastného územia je 29 805,0514ha, rozloha ochranného pásma je 10 973,2893ha.
Vyhlásenie: Národný park Poloniny bol vyhlásený Nariadením 258/1997 z 23.9.1997 s účinnosťou od 1.10.1997. Rozprestiera sa na území Polonín a Východných častí Nízkych Beskýd v okrese Snina. Jeho výmera je 29.805,0514ha (z toho je 1.895,7557ha poľnohospodárskej pôdy, 26.996,2714ha lesnej pôdy, 414,6155ha vodných plôch, 48,0247ha zastavaných plôch a 450,3841ha ostatných plôch). Výmera ochranného pásma je 10.973,2893ha (z toho je 4.606,5459ha poľnohospodárskej pôdy, 5.671,0917ha lesnej pôdy, 129,2522ha vodných plôch, 121,8749ha zastavaných plôch a 444,5246ha ostatných plôch). Ochranné pásmo tvoria štyri samostatné časti (tri vonkajšie a jedna vnútorná), ktorých jadro predstavujú intravilány obcí. Jadro prvej (vonkajšej) časti tvorí intravilán obce Jalová, jadro druhej (vonkajšej) časti intravilány obcí Kolbasov, Príslop, Ruský Potok, Ulič a Uličské Krivé, jadro tretej (vonkajšej) časti tvoria intravilány obcí Nová Sedlica a Zboj a jadro štvrtej (vnútornej) časti tvorí intravilán obce Runina. Aktualizovaný bol v roku 2006.
Dôvod vyhlásenia:
Geologická stavba: Územie NP Poloniny je podľa geologického členenia Slovenska súčasťou duklianskej jednotky flyšového pásma, ktorú budujú sedimentárne (usadené) horniny strednej kriedy (druhohory – cenoman) až paleogénu (treťohory – spodný oligocén), tvorené rytmicky sa striedajúcimi vrstvami prevažne ílovcov a pieskovcov, menej siltovcov, konglomerátov, rohovcov, pelokarbonátov, slieňovcov, zlepencov, resp. vápencov. Horniny sa usadzovali vrstvu za vrstvou veľmi dlhú dobu v období pred 70mil.-42mil. rokov, keď územie Slovenska bolo zaliate prehistorickým flyšovým morom Tethys. Súvrstvie hornín tvorí pozostatok dna spomínaného mora, na niektorých miestach dosahujúce mocnosť až viac ako 5.000m. Duklianska jednotka je tvorená viacerými vrstvami, ktoré sa navzájom líšia vekom, zložením, zrnitosťou a farbou podľa meniacich sa podmienok v priebehu usadzovania hornín (pohyb kontinentov, ústup mora). Najstaršie sú lupkovské vrstvy, tie prechádzajú do cisnianskych vrstiev, vyššie sú podmenilitové vrstvy, nad nimi menilitové vrstvy, a vrchné vrstvy súvrství duklianskej jednotky tvoria najmladšie čergovské vrstvy. Flyšové horniny sú často prekryté mladšími kvartérnymi (štvrtohornými) sedimentami rôzneho charakteru a hrúbky. Jednotlivé flyšové formácie boli intenzívne prevrásnené horotvornými pohybmi do synklinálnych a antiklinálnych pruhov a šupín s prevládajúcim smerom SZ-JV a tektonicky rozčlenené. Po tektonickej stránke má duklianska jednotka príkrovovú stavbu. Jednotlivé súvrstvia, najmä vo východnej časti územia sú charakterizované brachyvrásovými štruktúrami. Môžeme tu rozlíšiť brachyantiklinály tvoriace v prevažnej miere horské chrbty (Malý a Veľký Bukovec, Nastaz, Skura) a brachysynklinály tvoriace medzihorské kotliny (Ruská, Uličská, Sedlická a Runinská), resp. rôzne široké doliny a erózno-denudačné brázdy. Výrazným tektonickým prvkom je sigmoidálny ohyb duklianskej jednotky medzi Ruským a Stakčínom, ktorý tvorí hranicu medzi východnou a západnou časťou duklianskej jednotky a poukazuje na hlboko založený priečny zlom. Na tomto zlome bola v dávnej minulosti vyzdvihnutá celá flyšová štruktúra vo východnej časti oproti západnej časti. Štruktúrna a litologická pestrosť spolu s eróznym účinkom horských tokov má za následok vývoj svahových porúch (blokových zosuvov). Výsledkom týchto procesov sú skalné steny ako Jarabá skala, Oreničova skala a Borsučiny. Intenzívne zvetrávanie podmienilo na svahoch vznik mocných pokrovov skalných sutí a má za následok intenzívnu eróziu na svahoch, ktorá sa prejavuje výmoľmi a zemnými prúdmi.
Lesy a porasty: Absolútnu prevahu má lesný pôdny fond, poľnohospodársky pôdny fond sa nachádza v podhorskej oblasti. Územie sa vyznačuje vysokou eróznou ohrozenosťou pôd. Limitujúcim faktorom využívania pôdneho fondu sú i hygienické podmienky ochrany vodného zdroja vodárenskej nádrže Starina. Lesy, najmä bukové a jedľovobukové sú dominujúcou prírodnou zložkou Polonín a zaberajú 90% z ich výmery. Na tomto území je najvyššia koncentrácia prírodných lesov (pralesov) na Slovensku. Pre územie sú charakteristické horské lúky (poloniny), ktoré sa nachádzajú na hlavných hrebeňoch Bukovských vrchov.
Vodstvo:
Rastlinstvo: Príslušnosť územia k Východným Karpatom sa prejavuje vo výskyte východokarpatských druhov rastlín, živočíchov a ich spoločenstiev, z ktorých viaceré sú endemity. Z rastlín k najvýznamnejším východokarpatským endemitom patrí napr. iskerník karpatský, hadomor ružový, klinček bradatý, fialka dácka, mliečnik Sojákov. Celkom tu bolo zaznamenaných 1.010 druhov vyšších rastlín, 342 druhov machorastov, 210 druhov lišajníkov a 1.027 druhov húb. Mnohé z nich sú chránené, kriticky ohrozené, ohrozené a vzácne.
Živočíšstvo: Vysokou biologickou diverzitou sa vyznačuje a j fauna národného parku. Doteraz tu bolo zistených 4.488 druhov bezstavovcov zo skupín dvojkrídlovcov, motýľov, pavúkovcov a chrobákov. Zo stavovcov bolo zistených 293 druhov, z toho 19 druhov rýb, 13 druhov obojživeľníkov, 8 druhov plazov, 198 druhov vtákov a 55 druhov cicavcov. Žije tu 37 endemitov Východných Karpát. Výskyt početných druhov fauny, osobitne veľkej lesnej zveri, podmieňujú rozsiahle komplexy pôvodných bukových a jedľovobukových ekosystémov. Trvale tu žijú všetky naše mäsožravce a sporadicky z územia priľahlého národného parku Bieszczadzki Park Narodowy v Poľsku sem preniká zubor a los.
Klimatické pomery:
Využitie územia: Súčasný stav prírodného prostredia a krajiny je výsledkom dlhodobého vývoja, ale aj spolupôsobiaceho vplyvu človeka. Oblasť Polonín patrí k najneskôr trvale osídleným územiam na Slovensku. Kolonizáciou územia na valaskom práve s neskoršou činnosťou miestneho obyvateľstva vznikla rázovitá poľnohospodársko-lesnícka karpatská krajina, ktorá spolu s kultúrno-historickými pamiatkami predstavuje významné kultúrne dedičstvo. V súčasnosti sa na území ochranného pásma nachádza 10 obcí. Osídlenie sa výrazne znížilo v 80.rokoch 20.storočia v dôsledku výstavby vodárenskej nádrže Starina a hygienickej ochrany vôd. V hornom povodí rieky Cirocha bolo z toho dôvodu vysťahovaných a potom zrušených 7 obcí. Súčasťou územia sú tiež jedinečné kultúrne pamiatky, akými sú drevené kostolíky (cerkvi) východného obradu.