Manínska tiesňava (NPR)

Druh: Národná prírodná rezervácia.

Poloha: Nachádza sa v celku Súľovské vrchy (podcelok Manínska vrchovina, časť Maníny) v katastri Považskej Bystrice, mestská časť Považská Teplá. Je súčasťou CHKO Strážovské vrchy a ÚEV Strážovské vrchy (SKUEV0256).

Rozloha: 1.176.300m2, ochranné pásmo 704.900m2.

Ochrana: Územie bolo za chránené vyhlásené v roku 1967 ako štátna prírodná rezervácia pod názvom Manínska úžina. Vo vtedajšom popise územie predstavovalo divoký vápencový kaňon epigenetického pôvodu so vzácnou vápencovou flórou a faunou. Využívané bolo ako vedecko-výskumný a turisticko-rekreačný objekt. Malo výmeru 117,63ha a ochranné pásmo 70,49ha. Zákonom 287/1994 o ochrane prírody a krajiny bolo vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu Manínska úžina. Vyhláškou 17/2003 z 9.4.2003, účinnou od 1.2.2003 bolo potvrdené ako Manínska tiesňava.

Opis: Ochrana epigenetickej tiesňavy Manínskeho potoka v jurských a spodnokriedových vápencoch bradlového pásma Súľovských vrchov. Manínsky potok rozdelil Manínske bradlo na dve časti – Veľký a Malý Manín. Tieto kedysi tvorili súvislý hrebeň jurských vápencov vnútorného okraja bradlového pásma. Manínsky potok po rozrezaní mäkkých slienitých druhohorných hornín, ktoré obaľovali Manínske bradlo z vrchnej strany, dosiahol skalný podklad tvrdých a odolných druhohorných hornín a hĺbil dolinu aj v nich, čo mu uľahčovali pukliny v horninách. Vznikla tak úzka tiesňava epigenetického pôvodu so strmými skalnými stenami. Tiesňava je typická množstvom morfologických foriem s vysokými skalnými stenami a divokými bralnými útvarmi, zárezmi, hrebeňmi, piliermi, trhlinami a komínmi. Na vysokých vápencových stenách možno sledovať postupný priebeh zahlbovania alochtónneho Manínskeho potoka, jediného stáleho povrchového toku na území NPR. Výsledkom jeho prevažne erózneho účinku sú skalné prahy, pereje a hlavne v najužších miestach tiesňavy zachované krútňavové (evorzné) tzv. obrie hrnce (potok svojim vírivým pohybom väčších úlomkov, ktoré uviazli v priehlbinách, obrusoval na skalných stenách oblé výklenky). Prevýšenie skál je rôzne, pohybuje sa od 20 do 200m. Pomerne odolné, ale petrograficky odlišné typy vápencov budujúcich Manínske bradlo podmienili vznik strmých skalných svahov a pestrého bralnatého reliéfu, skalných stien, okien, bášt, veží, ihiel, stĺpov, zubov, hríbov, medzi ktorými sú široké žľaby vyplnené suťami. Mnohé z týchto skalných útvarov nesú charakteristické pomenovania, ktoré im dali horolezci, využívajúci niektoré skalné steny ako cvičný terén. K ďalším pozoruhodným javom patria aj krútňavové hrnce, kotly a pereje. Tiesňava je necelý kilometer dlhá a na niektorých miestach iba 15m široká, najužšie miesto je široké 3,7m. Je najužšou tiesňavou na Slovensku, cez ktorú bola vybudovaná cesta. Vzhľadom na tienenú, vlhkú, studenú mikroklímu vysokých skalných stien a bralných útvarov v tiesňave rastú v pomerne malej nadmorskej výške vysokohorské druhy a na výslnných teplých polohách skalných stien sa usadili teplomilné druhy. Výskyt zriedkavých a chránených, vzácnych druhov vápnomilnej flóry a bohatej fauny (hmyzovník Holubyho, prilbica tuhá moravská, klinček včasný pravý, skalničník guľkovitý srstnatý, jazyk jelení, astra alpínska, prvosienka holá). Vyskytujú sa tu bukové a jedľovo-bukové kvetnaté lesy, vápnomilné bukové lesy a lipovo-javorové sutinové lesy. Zo živočíchov sa tu nachádzajú pozoruhodné druhy spoločenstiev skál a skalných stien, listnatých a zmiešaných karpatských lesov a spoločenstvo riav. Žijú tu motýľ jasoň červenooký chochlačkový, jašterica múrová, jašterica živorodá, užovka hladká. Z vtákov sokol myšiar, sokol sťahovavý, výr skalný, kavka obyčajná, krkavec čierny, dážďovník obyčajný, murárik červenokrídlý, vodnár obyčajný a mnohé ďalšie. Pozoruhodný je výskyt piskora vrchovského, ktorý predstavuje doteraz najnižšie dokumentované miesto jeho výskytu v Západných Karpatoch a ôsmich druhov netopierov, napríklad podkovár malý. Ďalej tu žije užovka hladká, rys ostrovid a medveď hnedý. Je to najužší kaňon na Slovensku aj v strednej Európe. V minulosti boli obe najužšie miesta pre väčšie povozy nepriechodné, čo nútilo furmanov pred nimi vozy rozobrať a po prenesení úzkym miestom znovu zložiť. Do dnešnej podoby boli prestrieľané až v roku 1933. Dolu suťoviskom zo svahu Veľkého Manína padajú v zime občas lavíny, ktoré často zasypú celú cestu. Rezervácia je využitá ako vedecko-výskumný a turisticko-rekreačný objekt. Manínskou tiesňavou vedie trasa náučného chodníka.