Zatriedenie: Geomorfologický celok Fatransko-tatranskej oblasti v subprovincii Vnútorné Západné Karpaty v provincii Západné Karpaty.
Poloha: Naše najdlhšie pohorie sa rozprestiera v centrálnej časti Slovenska. Na severe ho ohraničuje Podtatranská kotlina, Kozie chrbty a Hornádska kotlina, na východe Spišsko-gemerský kras (delí ich Vernárske sedlo, Kopanecké sedlo a Vernárska dolina), na juhu Horehronské podolie, na juhozápade Starohorské vrchy (delí ich Hiadeľské sedlo) a na západe Veľká Fatra.
Okresy: Banská Bystrica, Brezno, Liptovský Mikuláš, Poprad, Ružomberok.
Rozloha: 1.258km2.
Najvyšší bod: Ďumbier (2.043,4m).
Najnižší bod:
Geologická stavba: Nízke Tatry sú tu druhým najvyšším kryštalinicko-jadrovým pohorím. Vznikli pri alpínskych horotvorných procesoch koncom druhohôr a začiatkom treťohôr. Svojou západnou časťou geologicky zasahujú do tatransko-fatranského pásma jadrových pohorí a na východe do veporského pásma (tvorené je kráľovohoľskou zónou, na východe ohraničenou muránskym zlomom). Centrálna časť je tvorená kryštalinikom, hlavný hrebeň medzi Prašivou (1.651,8m) a Ďumbierom (2.043,4m) je budovaný prašivským a ďumbierskym typom žuly. Južne od žulového jadra a kráľovohoľskej časti vystupujú kryštalické bridlice, reprezentované prevažne rulami. Po oboch stranách kryštalinika nadväzujú druhohorné obalové a príkrovové série budované vápencami a dolomitmi.
Reliéf: Na tieto horniny sa viaže členitý krasový reliéf s bralami, tiesňavami, jaskyňami. Demänovský kras je s 32,9km najdlhším krasovým systémom na Slovensku. Na zlomových líniách najmä po obvode Nízkych Tatier sa nachádzajú početné pramene minerálnych vôd. Nízke Tatry patria medzi vysoko položené pohoria a výrazne vystupujú nad susedné geomorfologické celky. Hlavný hrebeň Nízkych Tatier tvorí mohutnú horskú klenbu, ktorá sa tiahne v smere východ-západ v dĺžke 95km a šírku v smere sever-juh má 15-30km. Je to súvislý val s nadmorskou výškou od 1.500 do 2.000m (štyri vrchy sú vyššie ako 2.000m) s takmer súvislým relatívnym výškovým rozdielom vyše 1.000m. Hrebeň dosahuje najvyššiu nadmorskú výšku na Ďumbieri (2.043,4m). Masív Prašivej (1.651,8m) v západnej časti pohoria, s najvyšším vrcholom Veľká Chochuľa (1.753,2m), je typickým príkladom hôľneho masívu s hladko modelovaným reliéfom. Hrebeň medzi sedlom Ďurkovej (1.709,0m) a Čertovicou tvorí ďumbierska časť pohoria. Je to najskalnatejšia skupina celého hrebeňa s výrazným vysokohorským charakterom a so znakmi intenzívnej štvrtohornej ľadovcovej modelácie. Východná časť hrebeňa sa vyznačuje vysokou lesnatosťou a až v oblasti Orlovej (1.840,4m) a Kráľovej hole (1.946,1m) znova nadobúda hôľny charakter. Hlavný hrebeň v jednotlivých častiach pohoria mení svoj vzhľad i geomorfologický charakter. Z hlavného hrebeňa vybiehajú na sever a na juh rázsochy, ktoré sa striedajú s mohutnými dolinami. Najvýznamnejšími zo severných rázsoch sú Bôr (1.887,6m) vybiehajúci z Poľany (1.889,7m), Prašivá (1.667,4m) vybiehajúca z Krúpovej hole (1.921,9m) a Rovná hoľa (1.722,9m) odbočujúca z Bocianskeho sedla (1.505,4m). Južné rázsochy sú ešte výraznejšie a zväčša vystupujú nad hranicu lesa. Najvýznamnejšie sú rázsocha Skalky (1.980,1m) vystupujúca z Kotlísk (1.936,9m) a rázsocha Pálenice (1.653,8m) a Baby (1.617,3m) odbočujúca z Derešov (2.003,5m), ktoré od seba oddeľuje Vajskovská dolina. Ďalšie výrazné rázsochy sú Veľký Gápeľ (1.776,5m) vybiehajúci od chaty generála M. R. Štefánika a Malý Gápeľ vybiehajúci od Králičky (1.807,4m). Rázsochy vybiehajúce z hlavného hrebeňa ešte viac na sever sa vyčlenili na základe vápencovo-dolomitického zloženia ako časť Demänovské vrchy. Charakteristické je striedanie vysokých bralných rázsoch a hlbokých dolín. Zvlášť charakteristické sú podzemné krasové javy ako jaskyne, ponory, vyvieračky a priepasti, ktorými je známa Demänovská dolina. Niektoré vrchy v severných rázsochách sú pozoruhodné svojou bizarnosťou a krásou, napríklad Siná (1.560,0m), Krakova hoľa (1.751,6m) a Ohnište (1.538,0m) s pozoruhodným skalnými galériami a známym skalným oknom. Centrálne časti Nízkych Tatier boli 14.6.1978 vyhlásené za národný park.
Lesné porasty: Povrch je pokrytý na severnej strane prevažne ihličnatými lesmi s prevahou smreka, na južnej strane listnatými lesmi s prevahou buka. Vo vyšších polohách sa vyskytuje kosodrevina a alpínske lúky.
Vodstvo:
Rastlinstvo:
Živočíšstvo:
Klimatické pomery: Pohorie sa vyznačuje kontinentálnou horskou klímou v oblasti strání, mierne chladnou klímou v úpätných polohách a strednej časti úbočí rázsoch. Priemerná januárová teplota sa pohybuje okolo -6°C, priemerná júlová teplota dosahuje 15,8°C. Na ústrednom chrbte pohoria prevláda chladná až studená klíma s priemernou januárovou teplotou -7°C až -9°C a priemernou júlovou teplotou 8°C až 9,3°C. V dolinách sa pohybuje priemerná januárová teplota okolo -5°C až -7°C a priemerná júlová teplota okolo 14°C. Najteplejšie úpätné časti pohoria majú priemernú ročnú teplotu vzduchu asi 7,5°C, na najvyšších vrcholoch je priemerná ročná teplota okolo 0°C. V údolných častiach je priemerný ročný úhrn zrážok okolo 900-1.000mm/m2, vo vrcholových 1.200-1.600mm/m2. Kvôli prevládajúcemu vzdušnému prúdeniu majú vyšší úhrn zrážok hlavne severné svahy, pričom západná časť je mierne vlhkejšia ako východná. Snehová pokrývka dosahujúca nad hranicou lesa hrúbku do 2m sa drží 110-210 dní v roku.
Delenie: Nízke Tatry sa delia na 2 geomorfologické podcelky: Ďumbierske Tatry, Kráľovohoľské Tatry. Oddelené sú riekami Boca a Štiavnička a sedlom Čertovica.