Narodený: 1541.
Zomrel: 5.5.1609 vo Viedni, pochovaný je v Pezinku.
Otec: Tomáš Ilešházi.
Matka: Žofia, rodená Földešová.
Súrodenci: Tri sestry a dvaja bratia.
Manželka: Prvá Anna, rodená Erdödyová, vdova po Štefanovi Deršfim, druhá Katarína, rodená Pálfiová, vdova po liptovskom županovi Jánovi Kružičovi.
Deti: Bezdetný, adoptívny syn Gašpar.
Študoval na gymnáziu v Bratislave. Slúžil v armáde (okrem iného pod velením Mikuláša Pálfiho a Jána Kružiča), zúčastnil sa v protitureckých bitkách. Bol krajinským hodnostárom. V roku 1573 bol bratislavským podžupanom, v roku 1577 radcom Uhorskej komory, v roku 1582 liptovským županom a v roku 1584 kráľovským radcom a kráľovským dvorníkom. V roku 1586 bol členom komisie pre riešenie uhorsko-poľských hraničných sporov a v roku 1588 komisárom pre zvýšenie štátnych príjmov na území západného a stredného Slovenska (od Dunaja po Liptov). Od roku 1594 bol trenčianskym županom, od roku 1600 trenčianskym a liptovským županom, od roku 1608 bol palatínom. Donáciami za vojenské zásluhy, kúpou, špekuláciami pri armádnych dodávkach, ale najmä ženbou získal rozsiahle majetky, medzi ktoré patrilo aj šesť hradov a panstiev. V roku 1570 prestaval starú pevnôstku v Rohovciach, neskôr bola centrom prvého väčšieho majetku rodu. Svadbou s Katarínou Pálfiovou získal panstvá Likava a Jur pri Bratislave. V roku 1594 dostal do zálohu panstvá Trenčín so Súčou, Bánovce nad Bebravou a Šurany, na ktoré dostal v roku 1600 donáciu, k tomu kúpil panstvo Hodonín. Trvalým sídlom rodu sa stal Trenčiansky hrad, neskôr Dubnica nad Váhom. V roku 1587 bol povýšený do barónskeho, podľa iných autorov v roku 1593 do grófskeho, neskôr i do kniežacieho stavu. S určitými korektúrami (Šurany, Jur, Likava) si rod tieto majetky, rozšírené o Horné Lovčice, Košecu, Brumov a Vsetín na Morave a Érd vo Fejérskej stolici, udržal až do vymretia rodu v polovici 19.storočia, čím sa zaradil medzi najbohatšie magnátske rody na území Slovenska. Obratný šľachtický politik, sledujúci predovšetkým osobné záujmy a záujmy uhorskej šľachty, menej riešenie naliehavých problémov obrany Uhorska pred tureckou expanziou. Vystúpeniami na obranu práv uhorskej šľachty upozornil na seba na snemoch v rokoch 1594-1602. Dostal sa do rozporu s absolutistickými snahami Habsburgovcov, do nemilosti Rudolfa II. a mal byť obeťou jedného z procesov Habsburgovcov proti uhorským šľachticom s cieľom zhabať ich majetok. V procese, ktorý proti nemu viedli v rokoch 1601-1603 za urážku majestátu a odmietnutie vrátiť zálohované majetky, ho na základe falošných dôkazov odsúdili na smrť a zhabanie majetku v prospech koruny. Proces zvýšil jeho popularitu v radoch šľachty i jej odpor proti Habsburgovcom, ktorý zanedlho vyústil do Bočkajovho stavovského povstania. Pred trestom ušiel do Poľska a boli mu zabavené majetky. V roku 1605 sa vrátil a významne prispel k rýchlemu ovládnutiu západoslovenských stolíc povstalcami. Zároveň hľadal zmier s Habsburgovcami. V roku 1606 bol vodcom magnátskej skupiny v Bočkajovom tábore, ktorá žiadala skončiť odboj a uzavrieť mier. Zohral významnú úlohu v rokovaniach o Viedenskom mieri v roku 1606 medzi Habsburgovcami a Bočkajom a o Žitavskom mieri v roku 1608 s Bočkajovým spojencom – Osmanmi. Keď po Bočkajovej smrti 1606 odmietavý postoj Rudolfa II. opäť ohrozil mierové zmluvy, sám zohral rozhodujúcu úlohu pri ich záchrane. V spore medzi Rudolfom II. a Matejom bol prívržencom Mateja a významne prispel k jeho korunovácii za uhorského kráľa. Bol jeho prvým dvoranom a prvým protestantským palatínom Uhorska. Podporoval reformáciu a evanjelické školstvo, koncom 16.storočia dal vybudovať evanjelickú školu v Trenčíne. Bol humanistický vzdelanec, autor viacerých rukopisných prác, najnovšie sa mu pripisuje autorstvo veršov v Balašovom kódexe. Tlačou vyšla jeho reč k hornouhorským stavom v Košiciach a v 19.storočí časť zachovaných listov a denníkových zápiskov zo stavovských bojov.