Závodník, Štefan

Národnokultúrny, ľudovýchovný, osvetový pracovník a rímskokatolícky kňaz. Narodil sa 2.9.1813 v Hornej Porube, zomrel 12.2.1885 v Pružine. Otec Karol (?-1828) bol horárom dubnického panstva Ilešháziovcov, matka Terézia, rodená Paninová (?-1828). Mal 11 súrodencov. Od roku 1820 býval s rodičmi vo Veľkých Stankovciach pri Trenčíne, základy vzdelania získal od otca, od roku 1821 navštevoval ľudovú školu v Trenčíne, kde absolvoval aj nižšie triedy gymnázia a ako vynikajúci žiak získal štipendium 100 zlatých ročne od grófa Š. Ilešháziho. Od roku 1826 študoval vo vyšších triedach gymnázia. V rokoch 1830-1836 študoval teológiu v seminári v Nitre a v roku 1836 bol vysvätený za kňaza. V rokoch 1836-1841 bol kaplánom a od roku 1841 farárom v Divine. Súčasne bol vychovávateľom v rodine Čákiovcov v Budatínskom zámku, kde mal možnosť vzdelávať sa v bohatej knižnici. So svojimi chovancami uskutočnil viac ciest po európskych mestách a krajinách, na ktorých si rozšíril znalosti cudzích jazykov. V roku 1844 založil prvý protialkoholický spolok na Slovensku (Braterstvo striezlivosti). OD roku 1844 bol činný v spolku Tatrín, od roku 1846 bol členom jeho výboru. V roku 1847 bol zvolený za predsedu Prvého ústredného spolku zakladateľov spolkov miernosti v Uhorsku. V revolučných rokoch 1848-1849 pred prenasledovaním odišiel zo Slovenska a zdržiaval sa na viacerých miestach. Po návrate domov pôsobil od roku 1850 trvalo ako farár v Pružine, od roku 1860 ako dekan a škôldozorca pružinského dištriktu. V roku 1861 bol účastníkom memorandového zhromaždenia v Martine, signatárom Memoranda a členom delegácie, ktorá ho odovzdala uhorskej vláde v Pešti a následne panovníkovi Františkovi Jozefovi I. vo Viedni. Od roku 1866 bol druhým podpredsedom Matice slovenskej. V roku 1868 bol spoluzakladateľom, členom zriaďujúceho výboru, podporovateľom a mecénom slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia v Kláštore pod Znievom. V roku 1869 bol iniciátorom a prvým predsedom Spolku slovenských včelárov, v roku 1870 zakladajúcim členom Spolku svätého Vojtecha, V rokoch 1861, 1869 a 1871 slovenský kandidát vo voľbách do uhorského snemu. Za túto výnimočnú aktivitu bol uhorskou svetskou i cirkevnou hierarchiou perzekvovaný. V roku 1848 bol súdený v neprítomnosti súdom, v rokoch 1871 a 1873 viedla proti nemu vrchnosť ďalšie procesy, v oboch bol uznaný za nevinného a oslobodený. Zaslúžil sa o rozvoj včelárstva, ovocinárstva, nedeľných škôl, remesiel, hospodárskych i finančných spolkov a cirkevného života. Pričinil sa o osamostatnenie farnosti a vybudovanie kostola v Mojtíne. Organizoval hudobné a divadelné predstavenia a sám napísal viac nenáročných divadelných hier a spevohier namierených proti opilstvu (Slávohrob, Hladomor, Hojnoslav a Škultéty). Ďalšie diela: Škola dedinská (1846), Hlas pastírskí (1847). Články, kázne a piesne uverejňoval vo viacerých periodikách.