Spisovateľ a lekár. Narodil sa 17.5.1860 v Jasenovej, zomrel 21.5.1928 v Pakraci v Juhoslávii. Pochovaný bol 25.5.1928 v Záhrebe, od 29.10.1928 na Národnom cintoríne v Martine. Otec Ján Bencúr Juriš, roľník a obecný richtár (?-1898), matka Zuzana, rodená Pašková (?-1886). Mal dvoch bratov a sestru. Manželka Perica, rodená Didolićová (1880-1971). Základnú školu navštevoval v Jasenovej v rokoch 1868-1871, stredoškolské štúdiá absolvoval v rokoch 1870-1874 na slovenskom gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874-1875 v Martine a Banskej Bystrici. V rokoch 1875-1878 študoval na preparandii v Kláštore pod Znievom, skúšky z 5.-7.triedy zložil na gymnáziu v Kežmarku. V rokoch 1884-1885 dokončil 8.triedu maturitou v Šoprone. Počas prázdnin zbieral národopisný materiál v Ružomberku, Dobrej Vode, Jabloňovciach, Sielnici a v Trenčíne. V októbri 1885 sa chcel zapísať na teologickú fakultu v Bratislave, ale protislovenské ovzdušie v škole ho od zámeru odradilo, v rokoch 1885-1893 študoval na Lekárskej fakulte v Prahe. v rokoch 1878-1884 pôsobil ako učiteľ a kantor v rodnej Jasenovej, po štúdiách medicíny sa pokúšal praxovať v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni, v novembri až decembri 1893 praxoval na klinike profesora E. Maixnera v Prahe (absolvoval zubný kurz, praxoval na detskom, očnom a pôrodníckom oddelení). Neúspešne sa pokúšal nájsť si miesto na Slovensku (Malacky, Trenčín, Pukanec) i medzi Slovákmi v Juhoslávii (Stará Pazova), tak sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 získal miesto obecného lekára v Selciach na Brači. S ordináciou si zriadil aj lekáreň. Tam sa zapájal do kultúrnej činnosti, bol členom a od roku 1904 predsedom čitateľského a kultúrneho spolku Hrvatski Sastanak. V roku 1906 sa vzdal miesta obecného lekára a odišiel medzi chorvátskych vysťahovalcov do Južnej Ameriky, do Antofagasta. V Santiagu absolvoval v rokoch 1907-1908 nemocničnú prax potrebnú na nostrifikáciu a od roku 1908 bol mestským lekárom v Punta Arenas v Chile. V rokoch 1922-1924 bol na Slovensku a v rokoch 1924-1925 žil zväčša v Juhoslávii. V októbri 1925 bol v Bratislave a v Prahe, v novembri 1925 odišiel so ženou do Južnej Ameriky usporiadať majetkové veci a na jar 1926 sa vrátil do Juhoslávie, kde žil v kúpeľoch Lipik, a kde v nemocnici v Pakraci zomrel.
Literárne činný bol od roku 1883. Prvá poviedka Na hradskej bola publikovaná v Národných novinách. Pokúšal sa o spoločenskú poviedku (Čas tratí-čas tratí, Pán Majster Obšíval, Máje, Susedia). Nasledovali krátke dokumentárne obrázky a črty (Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hajtman, Obecné trampoty, sčasti i Hody). Svoje dielo tvorivo rozvíjal v poviedkach z rokov, kedy pôsobil ako učiteľ v Jasenovej, študoval v Šoprone a v Prahe v rokoch 1885-1886). Zachytával všedný deň na dedine (Panský hájnik, Na svitaní, Sviatočné dumy, Tri roje cez deň), odchody na remeslá, do školy a nedávne študentské časy (Z teplého hniezda, Veľkou lyžicou, Spod školského prachu). Najvýznamnejšie diela z tohto obdobia sú O Michale (1886) a Rysavá jalovica (1903), a najmä Neprebudený (1886). Počas pobytu v Prahe pôsobil v spolku Detvan (v roku 1886 bol zapisovateľom, v rokoch 1887-1892 predsedom a v rokoch 1892-1893 revízorom). V tom období napísal divadelnú hru Komasácia (1907), Bacúchovie dvor (1930). Písal diela s tematikou povyšovania, výlučnosti, generačného ale najmä spoločenského odcudzovania (Na obecnom salaši, Z našej hradskej, Tiene a svetlo, Dedina v noci, Pred skúškou, Drotárove Vianoce), humoristicky ladené poviedky (Na prielohu, Visitatio canonica, Preháňanky), ako aj poviedky, ktoré nadväzovali na literárne žánre predošlého obdobia (Na stanici, Za ženou, Úvod). Vyvrcholením tejto etapy tvorby je novela Mladé letá. V črte Keď bol Matej malý a v novele Vianočné oblátky opísal vlastné detstvo a učiteľovanie. V tomto období napísal niekoľko situačných humoresiek (Prečo Adam Chvojka spáva teraz už doma, Pod vládou ženy, Dedinský román, Nie, milí, nie drahí, Rohy) a konfrontačnú spomienku s oživnutými postavami svojich literárnych začiatkov (Po deviatich rokoch). V rokoch 1890-1894 dosiahol vrchol v poviedkovej tvorbe (Keď báčik z Chochoľova umrie, Na podkonickom bále, Zakáša, darmo je, Regrúti, Tichá voda) a v novelách (Koniec a začiatok – 1892, Dve cesty, Dies irae – 1893, Mišo). Počas pražského pobytu písal aj publicistiku (osobité miesto má dielo Zápisky z mŕtveho domu). Po odchode z Prahy na Brač dokončil Zápisky z mŕtveho domu a písal reminiscencie na domov a pobyt v Prahe (Na ľade, Výlety a Prechádzky po Vlkolíne, Zo študentských časov). Nedokončil práce Syn výtečníka a Teľa. Brač a nové prostredie opísal v dielach Prvá zvada, Svadba, Parník, Štedrý deň, Baldo&comp. a napísal pendant k staršej poviedke Mišo (Mišo II). Písal cestopisné črty (V Dalmácii a na Čiernej Hore, Rijeka-Rohič-Záhreb) a uverejnil román Dom v stráni (1911). Po návrate z Južnej Ameriky do Európy publikoval cestopisy (Prechádzky po Patagónii – 1922, Dojmy z Francúzska) a rozsiahly román Mať volá (1926). Po návrate na Slovensko uverejnil niekoľko čŕt z juhoamerického prostredia (Za svadobným stolom, Úryvok z jednej práce, Momentka z Patagónie, Spoločenské pôžitky, Nemci v cudzom svete, Niečo o Chiliach). Zamýšľal spracovať monumentálny historický cyklus o obrane národnej svojbytnosti a mentality. Zo zamýšľaného cyklu vyšli romány Lukáš Blahosej Krasoň (1929) a Bohumil Valizlosť Zábor (1929). Časti ďalšieho nedokončeného románu Košútky (1930), Klbká (1930) a Pred pekný domec mali tvoriť tretiu časť románového cyklu, Rozmajrínový mládnik (1930) z čias bachovského absolutizmu bol úvodom k štvrtej časti.