Doosídľovanie horských oblastí severného a stredného Slovenska pastierskym obyvateľstvom v 14.-15.storočí. Prvé skupiny pastierskeho obyvateľstva rumunskej a rusínskej národnosti sa objavili vo východoslovenských stoliciach v 14.storočí. V priebehu nasledujúcich storočí, pri jej postupe na západ, do Gemera, horného Pohronia, Liptova, Oravy a Trenčianskej župy sa jej nositeľom stáva už domáce slovenské, prípadne aj poľské a rusínske obyvateľstvo zo susedných oblastí. Valaské obce sa zakladali na tzv. valaskom práve, ktoré bolo upraveným nemeckým právom, prispôsobeným potrebám nových osadníkov. Valaskí poddaní za slobodné používanie pôdy odovzdávali panstvu po uplynutí stanovenej lehoty, spojenej so zakladaním obcí, dvadsiatok z oviec a poplatky od dobytka, odvádzali syr, bryndzu, lesnú zverinu, výrobky z kože a domáce súkno. Vykonávali tiež strážne služby a postupne aj drevorubačské práce v horách. Na čele valaských obcí stáli dediční richtári, šoltýsi (škultéti) alebo vajdovia, ktorí mali nad poddanými aj nižšiu súdnu právomoc. V 17.storočí valaskí poddaní splynuli s ostatným dedinským obyvateľstvom.