Kultúra spadá do bronzovej doby a do železnej doby do obdobia približne 1.300 p. n.l. – 300 p. n.l., konkrétne do strednej bronzovej doby až starej laténskej doby. Vyskytovala sa na severe stredného Slovenska a na západnom Slovensku (od stredného Považia na sever). Lužická kultúra je jednou z kultúr popolnicových polí. Vznikla z mohylových kultúr na území dnešnej južnej Lužice, južného Sliezska, Saska, Moravy a časti Slovenska (stredodunajskej mohylovej kultúry a karpatskej mohylovej kultúry). Rozšírená bola v hornatej oblasti severného a stredného Slovenska s prienikom na Spiš a oblasti Štiavnických vrchov. V mladej mladšej) bronzovej dobe a neskorej bronzovej dobe prenikla lužická kultúra na sever východného Slovenska (doložená je na žiarových pohrebiskách Švábovce a Hraničná pri Hornáde). Pochovávanie bolo žiarové. Charakteristická je, okrem špecifického prejavu v materiálnej kultúre, budovaním hradísk ako centier remesla, obchodu a kultu, často zosilnených kamennými prvkami (Prašník, Vítkovce, Kostoľany pod Tribečom). V neskorej bronzovej dobe nadobudla lužická kultúra maximálnu hustotu osídlenia. O vysokej úrovni spoločenskej organizácie svedčia hradiská opevnené priekopami, valmi s komorovou konštrukciou (Tupá Skala pri Vyšnom Kubíne, Zemianske Podhradie) ako hospodárske správne centrá. Najstaršie pamiatky kultúry sú známe zo stredného Považia, Turca a Liptova (Ľuborča, Martin, Liptovský Michal). Roľnícky ľud (označuje sa ako ľud popolnicových polí alebo lužický ľud) sa zaoberal poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom a poznal zopár remesiel (hrnčiarstvo, textílna výroba). Depoty bronzových predmetov sa našli v Komjatnej, Lúčkach, Martinčeku a Sliači. Svedčia o vysokej úrovni kovolejárstva a kovotepectva. Stavali sa veľké opevnenia (Ostrá skala a Tupá skala) a z toho je možné usudzovať, že sa lužické rody zliali vo väčšie celky (kmene), a že pri stavbách mohutných opevnení využívali nútenú otrockú prácu (patriarchálne otroctvo). Náčelníci si ponechávali otrokov zajatcov, ktorých získavali vo vojnách. Lužickí roľníci obrábali pôdu spoločne v rámci rodovej občiny (pôda patrila celému rodu). Počas mladej (mladšej) bronzovej doby je viditeľný expanzívny tlak velatickej kultúry a čakanskej kultúry a mohylové pochovávanie najmä na strednom Považí (horizont Mikušovce). Neskôr sa pochovávalo spaľovaním mŕtvych a ukladaním ich popola v plochých urnových hroboch a na rozsiahlych popolnicových poliach (Partizánske, Diviaky nad Nitricou, Martin, Mikušovce, Ilava, Trenčianske Teplice), ktoré sa neskôr zmenili na ploché jamkové hroby. V mladej (mladšej) bronzovej dobe z početných bronzových výrobkov príslušníci tejto kultúry exportovali trojrebrové meče liptovského typu. Na Orave osídlenie tejto kultúry pretrvalo počas starej železnej doby (halštatská doba) až do mladej železnej doby (laténska doba) o čom svedčí nálezisko v Podbieli. So začiatkom neskorej bronzovej doby možno na Slovensku hovoriť o sliezskej fáze lužickej kultúry. Počas nej lužická kultúra preniká pozdĺž horských hrebeňov do priestoru podolskej kultúry.
V starej železnej dobe (halštatská doba), včasnej laténskej dobe a starej laténskej dobe mala lužická kultúra dve podoby:
Plátěnická kultúra. Kultúra spadá do bronzovej doby a železnej doby do obdobia približne 750 p. n.l. – 550 p. n.l., konkrétne do obdobia neskorej bronzovej doby až mladej halštatskej doby. Vyskytovala sa v západnej časti Slovenska a na strednej a severnej Morave.
Oravská skupina. Kultúra spadá do bronzovej doby a železnej doby do obdobia približne 750 p. n.l. – 300 p. n.l., konkrétne do obdobia neskorej bronzovej doby až starej laténskej doby. Vyskytovala sa na severe stredného Slovenska (severné povodia riek Váh, Orava a Turiec). Z obdobia pred 550 p. n.l. je známych iba málo pamiatok. Po roku 550 p. n.l. bolo územie oravskej skupiny husto osídlené, čo dokladá hustá sieť hradísk aj jednoduchých osád, ako aj pohrebiská s veľkým počtom hrobov. Najvýznamnejšie hradiská oravskej skupiny boli Tupá Skala pri Vyšnom Kubíne a Istebné-Hrádok. Vďaka izolovanému horskému prostrediu sa táto skupina udržala až do mladej železnej doby (laténska doba). Úzke kontakty s vývojom na území Poľska prezrádzajú hradiská, ktoré sa stavali aj za pomoci hliny, kameňa a dreva. Obyvatelia žili z remesla a chovu oviec a vykazujú náznaky vnútornej urbanizácie. Oravská skupina sa vyznačuje špecifickou keramikou (výzdobu tvoria ryhy, prevládajú amforovité a baňaté nádoby, esovite prehnuté šálky), špecifickými bronzami (diadémy a nákrčníky zhotovené z masívnej tordovanej alebo hladkej tyčinky a zakončené ružicami, honosné ihlice atď.) a zmenami v pohrebnom ríte (viac žiarových bezurnových hrobov so zvyškami kremácie uloženými v jamke alebo prikrytými pieskovcovou doskou). Lokality žiarových pohrebísk sú napr. Dolný Kubín, Vyšný Kubín, Oravský Podzámok. Oravská skupina bola v úzkom kontakte so susedným územím dnešného Poľska, čo dokazuje podoba hradísk. Na začiatku mladej železnej doby (laténska doba) lužické tradície (predovšetkým oravská skupina lužickej kultúry) na Slovensku prežívali (napr. prívesky na spone z Blatnice, pôsobiace archaickým dojmom) bez výraznejšieho kontaktu na vývoj v južných oblastiach.