Kultúra spadá do bronzovej doby do obdobia približne 1.100 p. n.l. – 700 p. n.l., konkrétne do mladej (mladšej) bronzovej doby a neskorej bronzovej doby. Vyskytovala sa na juhu stredného Slovenska, na Gemeri (osídlená bola Ipeľská kotlina, Lučenská kotlina, Rimavská kotlina, Krupinská planina, Cerová vrchovina, Slovenský kras a južné svahy západnej časti Slovenského rudohoria) a v priľahlom Maďarsku. Vznikla na základoch pilinskej kultúry s prvkami a impulzami zo susedných kultúr. Je jednou z kultúr popolnicových polí z okruhu juhovýchodných popolnicových polí. Pomenovaná je podľa náleziska Kyjatice a prvýkrát názov kyjatická kultúra použil J. Paulík v roku 1962. Budovali sa neopevnené nížinné sídliská (Radzovce, Kyjatice) a opevnené výšinné sídla (hradiská Lysec, Maginhrad, Pohanský vrch pri Horných Plachtinciach, Ľuboreč, Včelince) a v neskorej bronzovej dobe sa využívali aj jaskyne (Majda-Hraškova, Majkova jaskyňa, Sokolia jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Silická ľadnica, Chvalovská jaskyňa, k posledne objaveným jaskynným lokalitám patrí jaskyňa Praslen v Rybníku), ale tie možno skôr na kultové ako na obytné účely. Našli sa tu masky z ľudských a zvieracích lebiek (Majda-Hraškova, Kostrová jaskyňa, Chvalovská jaskyňa, Silica), zrejme súvisiace s mágiou a kultom. Neopevnené nížinné sídliská sú umiestnené predovšetkým v údoliach riek a v kotlinách, na miernych vyvýšeninách alebo svahoch, v blízkosti vodných tokov a často na tých istých polohách, kde boli aj sídliská pilinskej kultúry. Sídliská svojím charakterom svedčia o usadlom spôsobe života, chove zvierat a vyspelom poľnohospodárstve. Materiál z otvorených sídlisk je známy väčšinou z povrchových zberov a prieskumov. Systematický výskum sa viedol na sídliskách v Radzovciach (našiel sa tu ojedinelý železný nôž), čiastočne v Kyjaticiach, Stránskej a Čelovciach.
Obyvateľstvo stavalo opevnené sídliská z troch dôvodov: na obranu pred nepriateľským útokom, na kontrolu obchodných ciest a z nevyhnutnosti hospodárskych či politických centier. Výšinné hradiská s mohutnou fortifikáciou sa budovali najmä v neskorej bronzovej dobe. Medzi jednotlivými výšinnými hradiskami bol rozdiel vo veľkosti. Malé hradiská (približne do 0,5ha) sa stavali ako opevnené útočiská (refúgiá). Ich opevnenie pozostávalo z valu, niekedy len na jednej strane a z priekop, ale využívali sa najmä prírodné danosti terénu.
Sú to napríklad Breznička-Hrádok, Hradište-Hrádok, Kotmanová-Pohanský hrad, Šivetice-Múrik, Točnica, Uderiná-Hradište. Hradiská s väčšou rozlohou, s mohutnejšou fortifikáciou a stopami výrazného osídlenia boli zväčša osídlené aj v nasledujúcich obdobiach (vekerzugská kultúra, laténska kultúra, Slovania). Ako opevnenie slúžil systém priekop, zemné valy a vhodná konfigurácia terénu. Ľud kyjatickej kultúry si hradiská budoval na vysokých kopcoch a horských planinách. Napríklad Bôrka-Vrania skala, Pohanský vrch pri Horných Plachtinciach, Ľuboreč-Lysec, Málinec-Zámok. Dlhodobejší výskum sa viedol na výšinnom sídlisku Hradová v Tisovci. Na opevnených výšinných sídlach (hradiská) sa spracúval bronz (bronzové depoty), nížinné sídla boli poľnohospodárske. Nositelia kyjatickej kultúry pochovávali na plochých žiarových pohrebiskách (Kyjatice). Pochovávanie kontinuálne nadväzuje na pohrebiská ľudu pilinskej kultúry. Najrozsiahlejším skúmaným pohrebiskom je pohrebisko pilinskej kultúry a kyjatickej kultúry v Radzovciach (spolu 1.334 hrobov, z toho 255 patrí kyjatickej kultúre a 30 hrobov patrí prechodnému pilinsko-kyjatickému horizontu). Vo všeobecnosti sa považujú pre staršiu fázu za charakteristické skrinkové hroby, ktoré tvorili kompaktnú skrinku. Vo vyvinutej fáze nahradilo skrinku obloženie hrobu kameňmi, ktoré vyznačovali pôvodný pôdorys hrobovej jamy a v časti hrobov bol iba plochý kameň, ktorý slúžil ako podložka pre popolnicu. V záverečnej fáze sa už obkladanie kameňmi nevyskytuje. V pohrebnom ríte ľudu kyjatickej kultúry sa vyskytujú aj kenotafy. Z územia kyjatickej kultúry sa doteraz eviduje dokopy vyše 40 pohrebísk. K významným patria pohrebiská v Kyjaticiach, Podrečanoch, Radzovciach a nedávno skúmanej Cinobani. Záverom bronzovej doby sú už z celého Slovenska (okrem severného) prvé častejšie nálezy železných, teda nie bronzových predmetov. Z územia kyjatickej kultúry pochádzajú aj náznaky pokusov taviť železo a predpokladá sa, že niekde v kultúrnej oblasti východného a južnej časti stredného Slovenska už existovalo samostatné železiarske stredisko. Nálezy na západnom Slovensku sa naopak prisudzujú železiarskemu centru, ktoré v závere bronzovej doby vzniklo vo východoalpskej oblasti. Kyjatická kultúra sa vyvinula zmiešaním vplyvov pilinskej kultúry, lužickej kultúry a gávskej kultúry. Po jej zániku v období 700 p. n.l. teda na konci neskorej bronzovej doby, zostalo jej územie asi 200 rokov vyľudnené, iba severnejšie oblasti obsadila lužická kultúra. Zánik pravdepodobne spôsobil príchod a usadenie sa trácko-kimerských skupín v severnej časti Veľkej dunajskej kotliny. Prišli od severného pobrežia Čierneho mora pozdĺž toku riek Dunaj a Tisa. Domáce obyvateľstvo si ukladalo v tomto období množstvo depotov bronzových predmetov. Horská oblasť nebola týmito etnickými skupinami dotknutá, takže tam mohol ešte určitý čas ľud kyjatickej kultúry prežívať. Kyjatickou kultúrou končí 2.700 rokov trvajúci hiát v osídlení regiónu Slovenského krasu.